Utopené spomienky
Sedím tu na gauči, so šálkou čaju,
Moji démoni už nado mnou moc majú.
Okrem ich hlasov len ticho v izbe znie,
A moja krehká duša z neho už šalie.
Démonia ruka moje vnútro zviera,
A v šálke od čaju stratila sa moja viera.
Že raz uzriem, ako slnko osvecuje zem,
Pocítiť jeho vôňu a jeho žiaru vnímať chcem.
Teraz len tmavé tiene okolo mňa plávajú,
Bolestné spomienky sa mi zarývajú do kože.
Chcem ich utopiť v šálke od čaju,
No to sa nedá, to je nemožné.
Kedysi bola moja duša ako lúka,
Jarný vánok niesol vôňu fialiek.
No prišiel hurikán, polámala kvety jeho mocná ruka,
Zostala len púšť. A spleť spomienok dávnych liet.
Teraz už len slzy sa mi z očí gúľajú,
Bolestné spomienky sa mi zarývajú do kože.
Chcem ich utopiť v šálke od čaju,
No to sa nedá, to je nemožné.
ВЫ ЧИТАЕТЕ
Básne mojej duše
ПоэзияPre niekoho som všetko, pre niekoho som nič, Som sťa drobný kúsoček skla krehký. No niekoho i tak ovláda preukrutný chtíč Roztrieštiť moju dušu na kúsky. Som „nažive" a predsa neviem žiť, Som poetka, čo nevie písať básne. Pred svojim osudom sotva do...
