Swan Lake ʲⁱᵏᵒᵒᵏ ˢᵏ

🦢4

Z akejkoľvek strany a akokoľvek dlho som sa obzeral, stále som naťahoval tie isté dlhé žiarivo biele krídla, tie isté dlhé letky, krk. Pomalým kmitaním blanitých nôh som sa už len zľahka kĺzal po pokojnom jazierku zatiaľ čo slnko sa chystalo k spánku. Labuť podo mnou, môj odraz, nervózne zatrepala krkom. 

"Nemôžem tu predsa ostať, musím sa vrátiť k otcovi." 

Luis si nahlas odfúkol a hodil sa do trávy po boku, "so mnou si pod ochranou kráľovnej lesa, tak ako zakliati elfovia. Len čo vystúpi mesiac, budeš do úsvitu znovu človekom. Avšak... iba do úsvitu. Dokiaľ sa nám nepodarí poraziť Černokňažníka."

"Ale ako asi? Luis, som obyčajný dedinčan," snažím sa mu vysvetliť už snáď po tisíci krát. 

"Obyčajný nie. Tí obyčajní by ma použili v cirkuse, keby sa im podarilo ma chytiť samozrejme," poznamenal hrdo. Oddýchol som si. 

"Dajme tomu, ale čo by som mohol spraviť?" akosi inštinktívne som si narovnával a prečisťoval pierka zobákom. Kŕdeľ labutí už mal dávno hlavy ukryté pod krídlami. 

"Konečne múdre slová. Mám to trochu premyslené. V týchto lesoch žije jeden škriatok, a ako vieš, aj keď sú dosť zatrpknutý, sú veľmi múdri. Stavil by som na to svoj roh, že vie ako by sme mohli prekonať kliatbu aj Černokňažníka," rozhodil kopytami a vo chvíli bol späť na nohách. 

Skĺzol som sa bližšie k brehu. "Tak poďme... Prečo váhať?" nabádal som ho. 

"Počkáme... Na nohách ti to pôjde lepšie," zašvihal chvostom zo strany na stranu a rozhliadol sa kamsi do lesa. Zavetril. Vzduch zvláštne zapišťal. 

"Tým som si občas nie tak-" 

Výdych sa mi zasekol v pľúcach. Tesne medzi nami sa do trávy zabodol šíp ozdobený pierkami z kukučky. Rozrušene som zamával krídlami v snahe posunúť sa aspoň kúsok ďalej. 

Videl som už také šípy. 

"Bojí sa! Vravel som to! Zahnal sem na teba lovcov! Uteč Jimin!" skákal Luis splašene okolo svojej osi. 

"Ako asi?!" krídla ma povznesú snáď na meter naspäť, keď jeden zo šípov prerazí hladinu vedľa mňa. 

"Lietaj! Lietaj prepána!" erdžal nahlas, potom zmizol kamsi za krovie do lesa. 

Začal som najprv s námahou mávať rýchlo krídlami, kĺzal som beznádejne po hladine až dokiaľ ma krídla nevyniesli do vzduchu a ja som sa stratil v letke ostatných labutí a iných vydesených vtákov, ktoré splašene škriekali až to trhalo sluchy. Videl som ako sa blížil cválajúc na koni pomedzi stromy. Šíp natiahnutý v luku, mieril si to priamo na nás. 

Lietam... po prvý krát skutočne lietam a zároveň na tom vôbec nezáleží. Bol tu lovec z kráľovskej rodiny, ten najlepší. Všetci si mysleli, že ním bol princ, ja som však vedel svoje. 

Krúžil som vo vzduchu nad jazerom a príchod západu slnka sa nikdy nezdal byť až tak priveľmi zdĺhavý. Posledný kúsok slnka mal byť každou chvíľkou schovaný za kopcom a ja som musel byť vo vzduchu. 

Nie... zabiť sa určite nechcem. Netrafí ma, nesmie. 

Pomalšie som zamával krídlami, chvíľku kĺzal vzduchom. Hrot šípu ma prenasledoval ako vlastný tieň až dokiaľ som ladne nedopadol na zem. 

V tú chvíľu sa to stalo - slnko skutočne zapadlo. 
Bolestivé? Nie... vôbec to nebolo tak bolestivé ako Černokňažníkova čierna mágia. V prívetivých žltkasto fialových iskričkách som vo chvíľke zbadal svoje vlastné chodidlá, zahýbal som prstami. Vyššie som uvidel svoje ľanové nohavice a bavlnenú bielu košeľu.

Rýchlo som si prehmatal ruky. Všetko bolo v najväčšom poriadku. Ďalší šíp už nevystrelil. Jazdec sa na mňa uprene díval šokovaným pohľadom. Sťažka som vydychoval, úľavou som sa musel až usmiať. Tú strelu by tak prudko oľutoval. 

"Človeče," vydýchol konečne a zoskočil z koňa. Z hlavy sňal malý klobúčik s pierkom. "Jimin... čo to preboha?" pobehol ku mne. 
"Už po mne nestrieľaj, Jungkook-ssi... Máš príliš dobrú strelu," otrel som si čelo. Až sa mi orosilo. Cítil som sa celkom na odpadnutie. 

"To nie je odpoveď... i tak vďaka," trel si krk nervózne dlaňou. Musel byť teraz asi tak prestrašený ako ja. 

"Som zakliaty... zaklial ma Černokňažník. No v noci smiem byť človekom..," ohliadol som sa k lesu. Luis by sa mal čo nevidieť vrátiť. 

"Čo? Ako? Prečo? Nájdeme pomoc..," schmatol ma ihneď za ruku. To sa od detstva vôbec nezmenil? Koná tak spontánne. 

Stiahol som ho späť. "Šiel som sem za jednorožcom... tak ako ty zrejme za nejakým vtákom, ktorý mal spôsobiť, aby si ma zabil... Ten jednorožec... Luis tvrdí, že nám škriatok povie, ako zrušiť kliatbu i zničiť Černokňažníka," vravel som mu rýchlo než sa by niekam znovu rozbehol. 

"Dobre... takže idem tiež," hodil si luk cez hruď, šíp zasunul do puzdra na chrbte. 

Ešte nie - potiahol som ho dolu za ruku, sadol si k jazeru, čo po chvíli urobil i Jungkook, i keď sa mu do toho zjavne príliš nechcelo. Príroda sa príliš rýchlo dala späť do pokoja. Vetrík si hral v listoch, labute znovu zaspali. 

"To nie... to po tebe nemôžem chcieť," prehovoril som potichu, "navyše, teraz som skoro elfom... bude lepšie ak tam pôjdeme iba ja a Luis." 

Jungkook sa nervózne obzeral. "Skoro som ťa zabil..," vyčítal si. 
"Vyriešime to... dobre?" kopol som špičkou do vody a povzdychol si. Aspoň dúfam, že to vyriešime. Nechcem byť naveky labuťou. 

"Dobre... ale sľúb mi, že keď sa vrátite... prídeš večer do hradu na princovu oslavu. Niečo pojeme, vypijeme. Môžeš si i zatancovať," vypustil pobavený tón. Ale nie tak posmešne. Poznal ma, i keď sme sa teraz dlhšiu dobu nevideli. 

"Ohoho," vytreštil som na neho oči, a potom sa krátko nervózne zasmial. Nie som zvyknutý tancovať v dave. Ale... trebárs by si so mnou zatancoval..? Tá myšlienka ma potiahla k súhlasu... "Dobre..," súhlasím po chvíli premýšľania. "Prídem, ale to s tým tancom si ešte premyslím," poškrabal som sa rozrušene vo vlasoch. Prečo ma len tak privádza do rozpakov? 

"Budem na teba čakať. Takže radšej príď," žmurkol na mňa, zodvihol sa na odchod. 

"Posnažím sa..," odpovedal som mu slabším hlasom. 

"Len príď..," odsekol ďalšie slová, ktoré by môj príchod mohli spochybňovať, naskočil si späť na koňa. Ďalej mi venoval už iba svoj posledný pohľad, potom zmizol v šere lesa, nad ktorým pomaly vychádzal žiarivo biely mesiac. V zákutiach stromov sa ešte stále iskrilo, ako mágia premieňala úbohých elfov premenených na zvieratá... I cez to, akú krutosť to schovávalo... bolo to akýmsi spôsobom ozaj... kúzelné.