Tajomné dievča

1. časť

,,Dobrý deň, prosím si dať vytlačiť 50 pozvánok.“ Prihovorila som sa predavačovi, ktorý mi ich išiel hneď vytlačiť. V hlave mám mnoho plánov a predstáv ohľadom mojej party. Chcem, aby bola veľkolepá a každý o nej vedel. Máme veľký dom s úžasnou záhradou a veľkým bazénom, tak prečo nie? Rodičia ako vždy doma nebudú a súrodencov neviem či chvalabohu, alebo bohužiaľ nemám. ,,Nech sa páči slečna. Bude to 5,80€.“ Zaplatila som, a vyšla von. Bože, ako sa po mne pozeral. Neznášam to. Hovorila som si v duchu. Išla som za Diou, ktorá sedela na lavičke a čakala ma. Je to moja spolužiačka, s ktorou sa ako tak bavím, ale nedokážem jej všetko povedať. Som uzavretý typ človeka. Pravdupovediac, lepšie vychádzam s chalanmi. ,,Party sa bude konať tento piatok u mňa doma. Takže za dva dni.“ Čože? To už za dva dni? A ja nie som objednaná na manikúru a ani ku kaderníčke. A šaty taktiež nemám. Ups, akosi som to ešte nestihla povedať ani rodičom. ,,A koľko ľudí tam chceš mať?“ Spýtala sa ma Dia. ,,Dala som vytlačiť 50 pozvánok. Takže rátam tak približne 80 ľudí, pretože polovica z toho bude mať partnerov.“ Pozastavila som sa nad tým, že je to moja party, a ja vlastne chalana nemám! Pff, keďže som chcená, tak nejakého chalana na 1 deň namotám a potom pošlem k vode. Načo sú mi vzťahy v mojom veku. Aj tak by to nemalo perspektívu. ,,Hallo, Mischell počúvaš ma? Alebo si zase vo svojej imaginárnej bubline?“ kývala na mňa Dia rukou. ,,Čo prosím?“ Úplne mnou trhlo, až som si všimla, že už sme v Bubbleology a predavačka sa ma pýta na príchuť.

Bolo 7 hodín večer, keď som prišla domov z mesta. Rodičom bolo úplne jedno, že som až teraz prišla domov. Vôbec ich nezaujímalo, že či ich dcéra nie je hladná, či ju niečo netrápi a či nemá zlé známky v škole. Pre nich bola prvoradá práca. Nato, že sme mali niekoľko tisíc € na účte, sme ani raz neboli spoločne na dovolenke. Mnohí si myslia, že keď mám peniaze, mám všetko. Neuvedomujú si však, že za peniaze si nemôžem kúpiť lásku rodičov. Prišla som do kuchyne a povedala mame, že v piatok mám party. Ona len prikývla a išlo to naspäť do starých koľají. Zavrela som sa do izby a počúvala hudbu. Jaaj, ja mám dnes namotať nejakého chalana. Takmer som na to zabudla. Mala som mnoho návrhov na vzťah, ale čo z toho, keď žiaden chalan ma fyzicky nepriťahoval? A na povahe mi nezáleží. No fajn, premôžem sa a začnem si s týmto Andrejom. Keď som mu napísala, že je pozvaný na moju party, tak bol celý šťastný. Som asi iná, ale nie som ja tá, ktorú chalani namotávajú. To robím ja. Namotávam ich. Neuvedomujem si to, ono to proste ide samo. Vo štvrtok po škole som išla ku kaderníčke, na manikúru a kúpila si šaty. Moja poradkyňa bola Dia. Prišla som domov trošku skôr, a na stole som si našla len odkaz ,,Miška, išli sme na tú služobnú cestu. Mali by sme sa vrátiť v pondelok večer. Peniaze máš tam kde vždy. S pozdravom mama a otec.“ Papierik som hneď pokrčila, a hodila do koša. Normálni rodičia by svojej dcéra napísali, aby si dávala pozor, a že ju ľúbia. Ale oni? Sú to pomerne len cudzí ľudia, s ktorými bývam. Ja ich vôbec nepoznám. Už v škôlke na mňa nemali čas, a tak som mala opatrovateľku. Išla som sa aspoň trochu pozrieť do kníh. V tom zazvonil niekto na zvonček...

Takže je tu moja prvá oficiálna časť. Dúfam, že sa vám to bude páčiť. Potešil by ma aj nejaký komentár. :)