RUN ~ bts, mafia, love

~three~

♡︎

V momente, keď som si uvedomil, že sa nachádzam na rovnakom mieste s človekom, ktorý mi znepríjemňoval jediné miesto, kde som sa mohol sústrediť aj na niečo iné, než na moju chorú matku, pocítil som hnev, no zároveň úzkosť.

Úzkosť, ktorá je to jediné, čo mi bráni v tom, aby som tomu kokotovi vrátil to, čo on mne robil celé tie roky.

Spotenou dlaňou si siaham do mojich bielych vlasov, ktoré mi lezú do úzkych, hnedých očí, potláčajúce slzy, pri spomienke na moju mŕtvu matku.

„Hej! Buchta, nechceš mi dať číslo?“ Kričí na celý autobus jeden z mužov sediacich vzadu.

„No to nie je možné, tá kurva ma ignoruje!“ Opäť sa ozval muž, ale tentokrát trochu nahnevaným tónom v hlase.

Hľadím na ženu, ktorá je až neprirodzene kľudná.

Asi už je zvyknutá. Pomyslím si.

„Nemáš ani tú slušnosť odpovedať, ty handra?!“

Počujem, ako sa ostatní muži sediaci pri ňom smejú.

„No to je náramne vtipné. Ale viete, čo príde vtipnejšie mne? Že práve takýto človek, ktorý nemá ani kúsok slušnosti a úcty k ženám, vyžaduje slušnosť z jej strany.“ Ozval sa hlas, na ktorý som si nechcene spomenul pred pár minútami.

Žena sa tentokrát otočila a hľadala muža, ktorý tieto vety vypustil z úst.

Našla ho.

Darovala mu úsmev, krásny úsmev.

To be continue...