Malý princ

II



Tak som žil samotársky a nemal som nikoho, s kým som si vážne pohovoril, až do tých čias,kým ma pred šiestimi rokmi nepostihla na saharskej púšti porucha motora. Čosi sa v ňom polámalo. A pretože som nemal so sebou ani mechanika,ani cestujúcich, chystal som sa, že sa tu neľahkú opravu pokúsim urobiť sám. Bola to pre mňa otázka života alebo smrti. Pitnú vodu som mal sotva na osem dní. Prví večer som teda zaspal na piesku, tisíc míľ od akéhokoľvek obývaného kraja. Bol som oveľa opustenejší ako stroskotanec na plti uprostred oceána. Potom si viete predstaviť aký som bol prekvapený, keď ma na svitaní zobudil čudný hlások. Povedal:
- Pekne prosím . . . nakresli mi ovečku!
- Čože?
- Nakresli mi ovečku . . .
Vyskočil som na rovné nohy, akoby do mňa udrel blesk. Poriadne som si pretrel oči. Dobre som sa poobzeral. A zazrel som veľmi zvláštneho chlapčeka, ktorý ma vážne pozoroval. Toto je jeho najlepší portrét, aký sa mi neskôr podarilo nakresliť. No prirodzene, moja kresba nie je ani zďaleka taká očarujúca ako jej model. Ja za to nemôžem. Dospelí mi vzali odvahu stať sa slávnym maliarom, keď som mal šesť rokov, a ja som sa naučil kresliť iba zatvorené a otvorene veľhady.



Toto je jeho najlepší portrét, aký sa mi neskôr podarilo urobiť

Začudovane som teda vyvaľoval oči na to zjavenie. Nezabúdajte, že som bol na tisíc míľ ďaleko od akéhokoľvek obývaného kraja. Ale ten chlapček sa mi nezdal ani zmätený, ani polomŕtvy od hladu, ani polomŕtvy od smädu, ani na smrť vystrašený. Vôbec nevyzeral ako dieťa, čo sa stratilo uprostred púšte, tisíc míľ od akéhokoľvek obývaného kraja. Keď sa mi napokon podarilo prehovoriť, povedal som mu:
- Ale. . . čo tu robíš?
A on mi celkom tichučko, ako by išlo o veľmi vážnu vec, zopakoval:
- Pekne prosím . . . nakresli mi obečku . . .
Keď na nás tajomstvo silne zapôsobí, neopovážime sa neposlúchnuť. Aj keď sa mi to zdalo na tomto mieste, vzdialenom tisíc míľ od všetkých obývaných miest, a v nebezpečenstve smrti nezmyselné, vytiahol som z vrecka hárok papiera a plniace pero. V tom som si však spomenul, že neviem kresliť.
Odvetil mi:
- To nič. Nakresli mi ovečku.
Pretože som nikdy nekreslil ovečku, načrtol som mu jednu z tých dvoch kresieb, čo som bol schopný urobiť. Tú so zatvoreným veľhadom. A celý ohromený som počúval, ako mi chlapček vraví:
- Nie! Nie! Ja nechcem slona vo veľhadovi. Veľhad je veľmi nebezpečný a slon zaberie veľa miesta. U mňa doma je všetko maličké. Potrebujem ovečku. Nakresli mi ovečku.
Tak som teda nakreslil. Pozorne si ju prezeral a potom povedal:
- Nie! Táto je už veľmi chorá. Urob mi druhú.

A tak som nakreslil tento obrázok: Môj priateľ sa milo, zhovievavo usmial.
-Ale veď vidíš . . . to nie je ovečka, to je baran. Má rohy . . .

Nuž som kresbu opäť prerábal: Aj tu však odmietol ako predošlé:
- Táto je veľmi stará. Chcem takú ovečku, čo bude dlho žiť.

Už som strácal trpezlivosť, pretože som sa čo najskôr chystal rozobrať motor, a tak som iba načrtol túto kresbu: A vyhlásil som:
-Toto je debnička. Ovečka, ktorú chceš, je vo vnútri.

No bol som poriadne prekvapený, keď som videl, ako sa tvár môjho malého kritika rozžiarila:
-Je presne taká, akú som chcel! Myslíš, že táto ovečka bude potrebovať veľa trávy?
- Prečo?
- Pretože u mňa doma je všetko maličké . . .
- Určite jej postačí. Dal som ti celkom malú ovečku.
- Nie je až taká maličká . . . Pozri! Zaspala . . .
Takto som sa zoznámil s malým princom