Bez Krídiel

2

Nikdy v živote som tak nebežala ako teraz.

Pľúcna má pálili a dych nestíhal.

Vtom šoku a všetkými emóciami a myšlienkami, ktoré boli len ako s úsmevom a hrdosťou vykračoval ako najsvätejší človek na zemi som zabudla na veci ktoré sa nachádzajú stále zavreté v školskej skrinke.

Už som zbadala svoj dom, dobehla som až pred dvere, ruky sa mi triasli, kľúče s ktorými som sa snažila odomknúť vchodové dvere mi trikrát vypadli, na štvrtý pokus som odomkla s trestom som zavrela, narazila o ne chrptom a skĺzla na podlahu.

Pritúlila kolená k hrudi a silno ich objala.
Hrdlo má pálili ako aj pľúca. Oči, ktoré pripomínali vodopády z ktorých tiekli slané slzy bolesti, sklamania a strachu nie a nie prestať. Nohy boleli ako po maratóne, telo sa otriasalo chladom a najmä vzlykmy, ktoré sa niesli celým domom.

Ale srdce, srdce trpelo najviac, začalo pukať, rozpadlo sa na menšie a menšie kúsočky.

Neviem či za mnou  niekto bežal či kričal, bolo a je mi to jedno. Pred očami som mala len deň keď ma zradil a opustil.

Flashback:

Zobudila som sa do nádherného rána, bolo krásne letné ráno, slniečko svietilo, žiadne oblaky široko ďaleko.

Proste úžasný deň.

Akurát som brala telefón, chcela som zavolať Mettovy, najlepšiemu kamarátovi. Keď začal zvoniť a kto iný by volal skoro ráno ak nie Mett.

"Poď mi otvoriť" skoro som ohluchla z toho ako zhúkol, fakt, bolo ho počuť aj cez okno, ktoré mávam na noc otvorené, ale len na vetračku.

"Aj tebe dobré ráno" povedala som ,keď som ako tak počula. A zavesila.

Slimačím tempom v pyžame, ktoré sa skladalo z obrovského trička, bratovho trička a kraťasoch, som sa došuchtala k dverám, odomkla išla ich otvoriť, a len tak tak uhla, pretože ten idiot ich rozvalil akoby horelo. Alebo zabudol kontrolovať silu, keďže je upír a zabúda na to.

"Ideme na výlet, máš 20 minut na to sa pripraviť." Pozerala som naňho akoby spadol z Marsu.

...

Boli sme kúsok za mestom na opustenom parkovisku, na našom mieste.

"Môžem vidieť tvoje krídla?" povedal to zo srtesom, prikývla som.

Za mojím chrbtom sa objavili krídla, ukazovali kto som, do akej skupiny patrím. Mali rozpätie troch metrov, boli nádherné, biele len pár pierok bolo zo zlatým zdobením.

"Veríš mi však?" pozrela som naňho či si robí srandu, jasné, že mu verím je to človek čo pri mne vždy stál.

Prikývla som a usmiala sa, on sa usmial akoby silene.

" Dobre, zavri oči " urobila som to, zrazu som
Počula slabé "prepáč"

Zrazu bolesť, ukrutná bolesť, moje krídla horeli, horeli. Po niekoľkých minútach to prestalo. Tá bolesť sa nedala opísať, akoby to trvalo hodiny, ukrutne dlhé hodiny mučenia a neviem čoho všetkého.

Okolo seba len popol, ledva som videla cez tie slzi. On,on...

Pozerela som naňho zo zeme, stál predomnou v jednej  ruke zapaľovač, ktorý odhodil smerom ku mne, v druhej napoli zhorené zlaté pierko.

Pozrel na mňa a zmizol.

End flashback.

Prebral má až vyzváňajúci telefón v zadnom vrecku.

Dobrá správa, že som ho nestratila.

Zobrala som ho a pozrela sa kto volá. Bola to Lia, aj som zabudla že má moje číslo.