Nešťastná láska Nicolaia Wrighta

Tri hodiny a dvadsaťtri minút potom

„Takže vravíš, že tam sa ukrývať nemôže?" spýtal sa ho John.
Nicolai pokrútil hlavou a trochu otrávene povedal: „Nie, je to len pláž."
John stisol pery a znova niečo zapísal. Zdalo sa, že toho majú obaja vyše hlavy, predsa len, boli tam zatvorení už niekoľko hodín.
Po dlhšej odmlke sa ozval John: „Čo vravíš na menšiu prestávku?"

Postavil sa a otvoril dvere. Počkal, kým sa Nicolai postaví, a keď obaja stáli na dlhej chodbe, zatvoril dvere. Nicolai v ten moment nemohol byť šťastnejší, pretože umieral od hladu a hrozne potreboval nájsť toalety (hlavne kvôli tomu veľkému džbánu vody, ktorý celkom sám vypil), preto sa vydal smerom doprava, odkiaľ svietilo denné svetlo.

„Nicolai," zastavil ho John, „pokus o útek je márny, dúfam, že to vieš," povedal s úsmevom na perách.

Nicolaiovi to však neprišlo úsmevné, preto len prikývol a pokračoval v kráčaní smerom za denným svetlom.

Cestou stretol vysokého (bol dokonca vyšší aj od Nicolaia) policajta v zašpinenej uniforme. Nevedel, či ho má pozdraviť alebo kráčať ďalej, preto len kývol hlavou a policajt urobil to isté. Vtedy si uvedomil, že nikdy predtým žiadneho policajta nezdravil, pretože sa so žiadnym zoči-voči nestretol.

Raz, keď na jeho ulici vykradli dom pani Scottovej k nim do obývačky dvaja prišli, no keďže bol ešte primalý, ostal vo svojej izbe s mamkou a jediný človek, ktorý sa s nimi rozprával bol jeho otec. Tiež nikdy nerobil veci, ktoré by mu zabezpečili rozhovor s týmito mužmi, preto budú jeho deti unudené k smrti, keď im bude rozprávať o jeho pubertálnych rokoch. Nie žeby nejaké deti chcel, to len aby ste si mohli predstaviť, aký nezáživný jeho život bol.

Rory, na druhú stranu, mala hneď niekoľko zážitkov, ktoré sú hodné zápisu do kroniky jej života. Jeden z nich by určite bol vykradnutie malého obchodíku s predraženým alkoholom a útek kamsi do neznáma, samozrejme, bez Nicolaia.

Keď si po vykonaní potreby umýval ruky, v jeho žalúdku sa ozval celý orchester hudobníkov. Bolo to otravné asi ako muži v sombrerach vyhrávajúci medzi stolmi v mexickej reštaurácií za mestom. Vedel však, že odísť zo stanice nemôže, preto sa musel uspokojiť so sladkosťami v automate pri recepcii.

Z vrecka vytiahol zopár drobných a vhodil ich do automatu. O pár sekúnd odtiaľ vytiahol čokoládovú tyčinku, ktorú mama kupovala za dobré známky.

„Nicolai?" ozvalo sa mu za chrbtom.

S tyčinkou v ústach sa otočil a zbadal Jenny Harrisovú, ktorá s ním chodila na hodiny biológie. Vypomáhala na miestnej pošte, preto mala cez rameno prevesenú tašku plnú bielych obálok rôznych veľkostí.

„Čo tu robíš? Snáď nemáš problém!" povedala ustráchane.

Jenny mala vždy potrebu všetko vedieť. V podstate to nie je zlá vlastnosť, iba celkom otravná. Najmä, keď chcela vedieť niečo, čo ste neplánovali vyrozprávať celému mestu, vtedy vedela byť veľmi neodbytná.

„Eh, samozrejme, že nie," nasilu sa usmial.
Jej to však nestačilo. Nedôverčivo si ho premerala pohľadom a stihla popruh od tašky.

„Tak, čo tu potom robíš?" spýtala sa znova.

Nicolai nasucho prehltol. Nemal rád klamstvá, pretože klamať nevedel. Preto nikdy nerobil nič nelegálne, nedokázal by to zahovoriť. Niekedy sa cítil, akoby mal v mozgu zabudovaný detektor lži, ktorý hlasno zapípa, keď zaklame.

„Ja, haha, stratil som občiansky a prišiel som to nahlásiť. Trvá im celú večnosť vypísať papiere," pretočil očami a znova sa nasilu usmial.
Jenny vyzerala, že mu na to skočila. Keď mu neoponovala, Nicolai na zvraštil obočie. Normálne neveril, že to zhltla.

„Och, viem si predstaviť, ako dlho to trvá. Nuž, rada som ťa videla!" zamávala mu, keď vychádzala z budovy.

Keď bola v dostatočnej vzdialenosti, Nicolai sa nahlas rozosmial. Bolo mu jedno, že sa na neho pozerajú nič netušiaci ľudia, on sa smial ďalej. V kútiku duše tušil, že ho Jenny neprestala podozrievať, no v tej chvíli to vytesnil v hlavy a všetku energiu sústredil do svojho, mierne hysterického smiechu.

„Niekomu je veselo," ozval sa John a Nicolai pochopil, že jeho vytúžená prestávka skončila.