Nešťastná láska Nicolaia Wrighta

Štyri hodiny a osemnásť minút potom

So značným smútkom v očiach sa pozrel na kus tyčinky, z ktorej si stihol raz odhryznúť. Videl v nej arašid obalený lesklým karamelom a pomyslel si, aké úžasné by bolo keby si kúpil ešte jednu. No to nemohol, pretože John nedočkavo stepoval vedľa neho a čakal kým sa Nicolai pohne.

„Počujte John," cukor z tyčinky sa mu zrejme už stihol dostať do mozgu, pretože sa zrazu ničoho nebál, ani Johna, „načo ma tu vlastne ešte držíte?" Ja neviem kde je, okej?! Chcel by som vedieť, ale neviem!"

John sa prestal opierať o stenu a vystrel sa. Obe ruky si strčil do vreciek sivých pukových nohavíc, čo spôsobilo, že sa mu skrčilo sako.

„Stalo sa niečo? Volal ti niekto?" spýtal sa.

Nicolai zvraštil obočie akoby sa snažil pochopiť význam jeho neopodstatnených otázok.

„Chcem ísť domov, jasné?" vyslovil. V momente to však oľutoval, pretože ešte vždy stáli na recepcií, kde sa to hemžilo inými ľuďmi. Nevie, či ho niekto počul, no keby aj nie, pripadal si ako slaboch. Slaboch, ktorý chce zaliezť pod perinu a nikdy znova neokúsiť slnečné svetlo.

John sa na neho pozrel celom inak ako doteraz. Nicolai mal pocit, že sa ho snaží pochopiť. Dúfal v to.

„Zavolám tvojim rodičom nech si po teba prídu," povedal napokon a Nicolaiovi nesmierne odľahlo.

Možno Johnovi konečne doplo, že Rory konala na vlastnú päsť, a že by Nicolaia nikdy nenahovorila na niečo také hlúpe ako krádež a útek z rodného mesta do neprebádaného sveta. Pretože Nicolaiove myšlienky sú príliš komplexné na to, aby ich dokázal len tak ignorovať a hodiť sa strmhlav do priepasti. Nedokáže sa ničomu úplne poddať. Možno je to dobre, a možno nie.

John mu povedal, aby si sadol na lavičku vedľa automatu. Poslúchol ho, nemal dôvod na akýkoľvek protest. Vystrel si nohy a zadíval sa von oknom. Stmievalo sa. Vedel, že mama aj otec sú doma a tiež, že keď zdvihnú telefón a započujú niekoho kto sa im predstaví ako detektív, zľaknú sa. Otec bude racionálny, skôr ako John stihne povedať niečo viac, vylúči všetky nereálne scenáre, ktorými sa rozhovor nemôže ďalej viesť. Mama si pravdepodobne rukou zakryje ústa a premôže sa a počká kým John dokončí vetu aby sa ho mohla spýtať, či je Nicolai v poriadku.

Nevie, či jeho rodičia niečo tušia. Možno počuli o vyrabovanom obchode na rohu križovatky, možno počuli aj o tom dievčati, čo je za tým, no na to aby si to spojili s Nicolaiom by najskôr museli vedieť, že s ňou niečo mal. Presnejšie, že s ňou chodil.

Chodil.

Vo chvíli, keď slnko zapadlo za horizont si k nemu prisadol John.

„Budú tu do štvrť hodiny," oznámil mu.

Nicolai len prikývol.

„Viem, že je to pre teba ťažké, ale,..." začal, no Nicolai mu skočil do reči.

„Čo konkrétne? To, že ma tu nechala? To, že to vôbec urobila? Alebo to, že som odmietol?" povedal, no ani sa na neho nepozrel.

John si povzdychol.

Nicolai vedel, že mu to vôbec nezľahčuje, no nemal energiu na jemné zaobchádzanie. Odkedy sem vstúpil nerobil nič iné iba si vyčítal, že sa do nej tak bezhlavo zamiloval. Keby si držal maličký odstup, všetko by bolo iné. Tiež mu to nikto neurobil ľahkým.

Chcel sa Johnovi ospravedlniť. Nebolo by to úprimné, no možno by to zavážilo. Neurobil tak, pretože v momente ako otvoril ústa započul, ako niekto zvolal jeho meno.