Alley of murder | taegguk.

Stelesnenie strachu.

Nikdy som nemal dvakrát obrovské zámienky k vyberaniu si obetí. Všetko sa týkalo niekoľkých chvíľ plných neposednej spontánnosti. Či už sa jednalo o blíženie sa v pustých lesoch alebo prosté okupovanie rohov rušných ulíc. Odbila hodina dvanásta a vtedy nastal správny čas zatočiť ruletou bdelých rozhodnutí. Mesto tieňov, ktoré som prenasledoval a skákal z tmy do tmy, temer zakaždým skončilo čisté a zbavené hriechu. Sám som požieral každučký kúsok strachu, ktorý sa nachádzal v žilách prázdnych duší, ktoré sa prechádzali či dokonca hnali jednou z najhorších štvrtí. Pomaličky som prestupoval zo špičky na špičku, moja zriedkavo mužská postava kradnúc osobnosť každému, komu srdce tĺklo zdravo a kľudne - tí boli predsa len najodvážnejší a schopní nasledovať žiaru v mojich očiach, keď som sa skrýval v nekonečnom kruhu túžby.

Pokiaľ som nechcel - nebolo ma jednoduché spozorovať, avšak akonáhle moje zaujatie vzrastalo, takisto stúpala i nedočkavosť. Zbožňoval som ten ukrutný krik jednotlivcov, ktorým som pazúry vryl hlboko do hrdla. Pociťujúc ako im bojazlivo prerážali skrz pokožku či jednotlivé vrstvy vrúceho vnútra. Ako sa ich prenádherná krv ladne kĺzala pozdĺž mojich prstov, nasledujúc precízne záhyby mojich rúk, vpíjajúc sa do mojej pokožky a zanechávajúc za sebou spomienky z ich mizerného života. Tá bolesť, tá úžasná bolesť, ktorú si zažili na vlastnej koži - a ja ju s nimi konečne smiem zdieľať, ah ako skvostne to prebolieva. Ako perfektne to rezonuje na bruškách mojich prstov a pomaličky mi vpaľuje diery do mäsa, zanechávajúc za sebou miznúce trate utrpenia.

Nemohol som sa nabažiť vône ich pokušenia, nemohol som si odpustiť im láskyplne zneužiť telo, ktoré po nich zostalo - nakoľko nič iné nesmelo. Neexistovalo väčšie vzrušenie než objaviť skryté kúsky miznúcich bytostí, pokiaľ som kolom dokola vzdychal vďaka nim - vďaka niekomu, komu hrdlo som koniec-koncov roztrhal vo svoje vlastné potešenie. Nekonečný smiech, hlava zaklonená vzad, sledujúc mihanie mesačného svitu, ako som mu postupne dával najavo, že naďalej nie je jediným vládcom nočného podsvetia. Sajúc energiu už mŕtveho tela bolo tak jednoduché, srdce im pomaličky ustávalo, mozog vyhasínal a pokožka bledla každým prírazom. A akonáhle bola duša démona, ktorý sa zabýval v mojej maličkosti -  nasýtená, bol čas kopať jamy. Bol čas zlízať akýkoľvek kúsok krvi, ktorý prenasledoval vyvinutý čuch mojich nozdier a zbaviť sa nepotrebných častí. Onedlho si z ich článkov totižto postupne postavám trón a svojou prítomnosťou sa odvďačím za ich osobný, nedobrovoľný dar.

Dovtedy budem naďalej loviť srdcia, dokým nenájdem to správne.