Please talk with me...

One.

Zobudila sa zo zlého sna, ktorý ju už prenasleduje pár rokov. Vstala s postele a prešla do kúpeľne opláchla si tvár studenou vodou a následne  si ju  osušila uterákom. Pozrela  sa do zrkadla. Videla tam dievča, ktoré by sa dalo porovnať k mŕtvlole nežartujem fakt. V jej hnedých očiach bolo toľko smútku ako na oblohe hviezd. Hnedé rovné vlasy po lopatky odstávali do každej strany. Znova ju naháňala hrôza, nepatrila k dievčatám, ktoré sú slabé. Ale vedela, že jej strach už nedokáže nikto zmeniť lebo minulosť ju prenasledovala. Ten istý deň, v tú istú hodinu stál na pohľad normálny chalan pred zrkadlom. Jeho modré oči žiarili šťastím, jeho strapaté vlasy, pridávali k jeho rozkošnosti. Ešte netušil, že dnes ho nejaké cudzie dievča prinúti pozerať na svet aj inými očami. Vošiel do svojej obrovskej izby. Vybral si oblečenie na svoj prvý školský deň na strednej škole. Bol nadšený, že spozná nových ľudí. Vždy mal okolo seba veľa priateľov, nebol ten typ ľudí, čo sú radi sami. Bol spoločenský,atraktívny, obľúbený medzi ľudmi, jednoducho nič mu nechýbalo. Jenny bola opak. Aj keď sa s  ňou ľudia chceli baviť ona nevnímala. Dá sa povedať, že mala z ľudí mierný strach. Ale nikto nevedel prečo. Bála sa, bála sa vypustiť zo svojich pier čo i len jedlo slovo. A tak ako náhle odišla s kúpeľne išla sa obliecť do školy, bol to jej prvý školský deň na strednej. Mala by sa tešiť. Ale netešila sa. Netúžila potom aby sa s ňou chceli ľudia zblížiť ako to mali vo zvyku. Chcela byť neviditeľná. Čo sa jej nedarilo nebola predsa Harry Potter, ktorý mal neviditeľný plášť. No aj tak s veľkou nevôľou musela ísť. Jej teta, ktorá sa o ňu starala ju chápala a zato bola vďačná aj keď to na sebe nedala poznať. Vyšla so svojej izby, ešte pred tým si však zobrala svoju malú tašku cez plece, do ktorej hodila všetky potrebné veci do školy.  Zišla dole schodami a ocitla sa v obývačke prešla do predsieňe kde si obula svoje čierne topánky. Keď už chcela odísť počula ako sa k nej blíži teta. Prišla k Jenny a objala ju. "Veľa štastia." šepla jej teta do ucha a už ju nebolo. Jenny vyšla von z stredného domu ktorý nazývala domov. Nasadila si slúchadka a smerovala do školy. Školu nemala ďaleko začo bola rada. On stál pred dverami školy a už sa k nemu pridali pár kamaráti ešte zo základnej školy a začali sa zoznamovať z ostatnými. Neskôr k nim prišli žiaci zo staršieho ročníka aby im ukázali ich novú triedu. V triede ich už čakala ich triedna učiteľka a všetci sa začali zoznamovať. Každý tu bol veľmi priateľský až na jednu osobu. Dievča ktoré sedelo úplne v zadnej lavici. Jenny sa nevedela sústrediť na ľudí zoznamujúcich sa okolo. Nechcela tu byť, chcela byť sama. Bola tak zamyslená ,že si ani nevšimla jak na ňu niekto hladí. Ihneď jak sa jej naskytol pohľad na toho človeka striaslo ju. Jeho modré oči sa vpíjali do tých jej. Nemohla povedať, že sa jej nepáčil bol krásny. No, aj tak odvrátila pohľad. Nechcela aby sa s ňou chcel rozprávať. Nechcela aby sa s ňou hocikto rozprával. No jej prianie sa rozplinule hneď keď započula jemný dievčenský hlások : "Ahoj ja som Layla," povedala s milým úsmevom nízka bruneta. "A ja som Sophia," povedalo vysoké blonďavé dievča vedľa Layli. A je to tu. Jenny len prikývla. Z luďmi stratila reč už dávno. Aj keď chcela, nevedela zo seba vydať ani slabiku. Po chviľi Layla a Sophia nechápavujúco odišli. Nechápali prečo sa s nimi nechce rozprávať. Jenny len zdvihla hlavu a pozrela kde odišli. Išli ku tomu záhadnemu chlapcovi, ktorý sa pred chvíľou vpíjal do jej očí. Predstavili sa mu. "Ahojte ja som Lukas," povedal a usmial sa na ne. Jenn si len jemno pozdychla a pozornosť vrátila späť na okno. Vonku bolo teplo. Slnko svietilo ako keby nechcelo nikdy zhasnúť. Bola neprítomná všetko okolo ju rozčulovalo chcela ísť na svoje miesto. Bola štastná keď učiteľka povedala, že už môžu ísť ale sklamalo ju, že k tomu dodala vetu : "Zajtra sa uvidíme." Keď už Jenny zostala v triede sama. Rozhodla sa, že odíde. Keď prešla prah dverí zľakla sa. Niekto tam bol asi ten Lukas alebo ako sa to vtedy predstavil. Jemne sa na ňu usmieval. Nechcela aby sa ku nej ozval a tak sa rozhodla, že utečie. Začala utekať ako rýchlo len vládala. Nezastavila sa chcela byť už sama. Keď už bola na svojom mieste oddýchla si. Zafúkal slabý vietor jej hnedé vlasy vial zatiaľ čo sa posadila na piesok a pozrela sa pred seba na more. Milovala to. Chodila tu s mamou, ktorá jej bola veľmi blízka. Rada na ňu spomínala hoci ju vždy zalial smútok a ona začala plakať. Ležala na piesku a spomínala na svoju staršiu sestru ktorá ju vedela vždy rozveseliť na bračeka, jej ochranáskeho bračeka ktorý jej tak chýbal. Na jej ocka ktorý jej dával rady do života a hovoril jej aká je silná. Po tých spomienkach ju ovial pocit samoty. Chcela vrátiť čas späť, nikdy nechcela aby sa to stalo. Pomaly sa postavila vyzula si svoje topánky hodila ich za seba. Prešla k vode,keď sa jej nohy dotkli vody pousmiala sa toto robievala so svojou sestrou Hope. Jej sestra bola jej nádej. Jej liek na nudy. Jej prázdne miesto v srdci. Zase zaspomínala nato ako ju raz Hope hodila do vody a ona ju objatím stiahla so sebou. Boli to krásne časi. Pomaly prešla hlbšie, voda jej siahala po brucho. Prešla aj ďalej vodu mala až po krk. Išla hlbšie a už bola celá pod vodou. Bolo jej príjemne. 

Ahojte:) fúúha tak toto je môj tak povediac prvý príbeh. Budem rada ak si to aspoň niekto bude čítať a zanechá nejaký ten názor alebo vote:) Budem len rada:) 

°°Ronie°°