Iva*

Akášu nepíšem. Akášu žijem. Som žena, ktorá prešla po ceste zo žeravého uhlia. Deklarácia integrity. Spojenie s ohňom.
          
          Poviem vám príbeh o dievčati, čo sa vybralo doprostred hôr, aby tam otvorilo svoje srdce a spálilo všetko, čo už potrebovalo pustiť. Poviem vám o všetkých farbách plamenných jazykov, ktoré hltali jej denníky. Oranžová - tú si pamätajte. 
          
          https://www.wattpad.com/story/119167341?utm_source=android&utm_medium=link&utm_content=share_reading&wp_page=reading&wp_uname=Akasaiva

"Nemôžem malovať revolúciu, ako ty. Moja revolúcia je vo mne."
          
          Keď som sa potulovala po knihkupectve, a po dlhom čase som si mohla dovoliť aj nejakú knihu kúpiť, našla si ma táto prekrásna biografia Fridy Kahlo. 
          
          Ešte stále lúbim Vincenta. On ma učil s vznešeným citom vnímať svet. Frida je iná. Frida je búrka. Kvety v búrke, čo sa ohýbajú, ale nezlomia. Hm... vlastne myslím, že by si s Vincentom velmi rozumela. 
          
          Vezme všetku svoju bolesť a pretaví ju v niečo nádherné. Má v úmysle rozžiariť tým celý svet. A samu seba. 
          
          "Hladám niečo, čo ma stále spája so životom. Aj keď som bola od neho dlho odrezaná." 
          
          V jej umení je velká hrdosť. Príde, a vezme si čo jej patrí. A ešte omnoho viac. Nemusí to nikomu dokazovať. 
          
          Tuším, prečo sa v mojom živote objavila práve teraz. 
          
          Máte tiež takýchto učitelov? ♥ 
          
          
          
          

"To čmáranie máš dobré, len to musíš začať viacej cítiť." môj profesor výtvarnej
          
          Milujem♥ Ani netuší ako hlboko zasiahol. Myslím, že som v živote dočiarala, čo sa dalo, fakt :D poďme teraz pridať trochu svetla ♥ jemnosti ♥

Verím, že je to možné. Nie ... verím, že je to tak. Že je tu. Prítomné v každom okamihu. Tak prečo neverím, že je to možné aj pre mňa? Všetka tá krása a kvety a tá obloha a hviezdy a šepot vetra a nových životov pre všetkých... okrem mňa. 

Som stále trochu osamelá a uzavretá. Alica v krajine zázrakov. Duchovné debaty, ktorým načúvam opodial. Nemám čo povedať kým neprídem bližšie. A pritom sme všetci spojení. Prepojení. Kvety, ktoré túžia kvitnúť a rásť. Kvety, ktoré podopierajú iné kvety. 
          
          Chcem len byť súčasťou všetkej tej krásy.
          
          Vyrástli sme zo slz. 
          
          Príbehy písané v žilách listov. 
          
          Ale aj ten púčik potrebuje čas, aby sa otvoril.

Poznáte to, keď medzi vami a vašimi priatelmi pribúda stále viac a viac nezhôd a nedorozumení a vaše vzťahy sú napäté... ale potom spolu idete trebárs na turistiku a zdôveríte sa so svojimi najhlbšími túžbami? Cítite, že sú spoločné a úlavne si vydýchnete. Stále vás niečo spája. Ste za to tak vďační a úplne sa tej chvíli odovzdáte. V aute si pustíte hudbu a vykláňate sa z okna a vietor vám strapatí vlasy a chce sa vám smiať a spievať... Neskôr sa však dozvedáte, ako tú chvílu vaši priatelia naozaj vnímali. Že sa ich v skutočnosti dotklo, ako ste sa správali, že sa im nepáčili vaše slová, že vo vás stratili dôveru. 
          
          Úprimne tomu nerozumiem. Pamätám si len tú lahkosť a úsmevy... chcete mi povedať, že to všetko bolo falošné? Prečo by to hrali? A prečo som to nevidela? Vnímala som svoju túžbu po zmierení viac, než človeka, ktorý naozaj stojí vedla mňa? A kolko takých falošných chvíl sme zažili? Čo z nášho vzťahu je teda skutočné? Kedy som aj ja klamala?
          
          Mrzí ma, že nevládzem byť kamarátka, akú by ste potrebovali. 
          
          Mrzí ma, že som prosila o súcit, a vy ste sa cítili prehliadaní. Mrzí ma, že som žiadala povzbudenie, a sama vám ho nevedela vyjadriť. Mrzí ma, že som mlčala, keď som mala hovoriť. Strácala sa, keď ste potrebovali podržať. Ďakujem za všetky tie dobre mienené rady, pre ktoré som sa na vás hnevala. Odpusťte mi, nič nezmenia. 
          
          Budem tu naveky pliesť vence z margarétok.  Ak budem chcieť, nech už vám to príde akokolvek žalostné. 
          
          "Pohni sa... tak už sa pohni..."
          
          Nakoniec pôjdete asi bezomňa. 

Stretla som moje mladšie ja, sedieť takto na múriku pri autobusovej zastávke. Dlho som tu nebola a keď som včera náhodou kráčala okolo, akoby ma objímali všetky tie dni, čo som tu vyčkávala a písala. Mala som plno farebných zošitov a pier a nestarala som sa o štýl ani o originalitu. Písala som a písala pretože to bola radosť... a preto, že tie príbehy naozaj žili. Ja som ich žila. 
          
          Pamätám si, že sa kamarátky hnevali, ako málo sa im venujem. Pamätám si, že to isté mrzelo aj moju rodinu. Jedného dňa som všetky tie farebné zošity vyhodila a plakala preto až o pár rokov neskôr, keď som si uvedomila, že písanie nebolo to, čo mi bránilo žiť v realite.
          
          Smútila som pre tie farebné príbehy, no vrátiť sa k nim nedalo. A tak som začala písať drobnosti o zatúlanych mačiatkach, o daždi a o kvetoch a o vílach... Nezáležalo na tom čo, ale že som vôbec písala. 
          
          Zavše sa vo mi toto dievčatko pripomína a občas ho naozaj vidím tak zretelne, že mu môžem poďakovať. Za to kým som, za všetko, čo bolo, čo je... Je v ňom viac ohňa, než kedy rozdúcha moje dospelé ja, ale aj tak by som mu ten plamienok chcela dať. Uistiť ho, že má na to všetko dosť síl.
          
          Zverejňujem pre vás hneď dve kapitoly Akáše. (Vždy dám všetko, čo mám ♥) 
          
          Po asi dvoch rokoch? 
          
          Všetci sme trochu vyrástli, ale tie ohnivé deti v nás stále sú. Svieťte, hviezdy.
          
          Mám Vás rada ♥
          
          https://www.wattpad.com/story/84367542

Dýcham. A ďakujem ♥

Nechajte ma dýchať. 

Pôvodne som chcela prepísať len niektoré odseky, no Akáša je ako more a nové vety čeria hladinu a vlny sa šíria ďalej a ďalej a vedú ma zas a znova na nové miesta, k neprebádaným hlbinám tohto príbehu. 
          
          Kapitoly sú kratšie, no hádam aj prehľadnejšie. Vycestovali sme do Severných lesov, stretli Tiene, zoznámili sa s Laurinými rodičmi a zároveň lepšie pochopili Lauru samotnú. Ťažký údel vládcov živlov.  Medzitým sa Lýdii vracajú spomienky a pripravujeme sa na magický obrad. 
          
          Netuším, či je z môjho písania zrejmé aj psychické rozpoloženie. Dúfam, že je to stále rovnako príjemné čítanie ako si pamätáte. Akáša ma zachraňuje. Doslova a do písmena. 
          
          Už nič, len... držte si úsmev na perách a buďte sami sebe slnkom ♥ Ľúbim Vás.