Bola som, nie som... Budem?
Netuším, koľko z tých takmer dvesto ľudí si ma pamätá a pochybujem, že na tento nahrubo prachom zapadaný profil niekto zavíta. Ja vlastne ani neviem, pre koho toto píšem a prečo. Zo zúfalosti? Z pocitu prázdna? Chcem späť niečo, čo bolo mojou súčasťou viac ako dva roky?
Veci sú zvláštne. Svet je čudný. Občas mám pocity šťastia, niekedy mám chuť odísť až na koniec sveta a zvyšok času premýšľam... O čom vlastne? Nepoznám sa.
Nedokážem písať. Nedokážem ani len urobiť hlúpu domácu úlohu, strácam slová, kým myseľ sa mi stále víri a nápady neutíchajú. Postavy, ktoré som vytvorila, síce majú príbeh, no nedala som im cestu. Bojím sa, že zostanú ako nevyužité perá, ktoré do poličky odložíte plne funkčné a nachystané a keď sa k ním o pár rokov vrátite, sú z nich vyschnuté nepoužiteľné obaly.
Bez písania sa toto stáva aj zo mňa. Nehovorím, že mám talent, ktorý nevyužívam – to nie. Nemám zmysel. Nemám cestu, po ktorej ísť. Stratila som vec, ktorá ma napĺňala a robila šťastnou, a to ma zožiera. Zožiera ma to hlavne preto, lebo viem, že chybou som si len ja sama, a zároveň môžem byť riešením. Lenže ako?
Prosím, neberte toto ako strhávanie pozornosti na samú seba či prosbu o pomoc. Sú to proste slová, ktoré som tu potrebovala napísať. Netuším prečo.
Možno moje srdce opäť prahne po zmene, a aj hlava vie, že ju potrebujem.
