Som si vedomá, že tento profil, rovnako aj s príbehmi, zapadli prachom. Stále sa škriepim s dilemou, či chcem dokončiť publikovanie zreformovaného Prístavu. Či už preto, že som stratila chuť skladať vety do dejových liniek, alebo skrátka kvôli priepasti, ktorou som jeden ucelený zväzok rozorvala na dva. Mrzí ma to, ale, žiaľ, pravdepodobne sa túto moju etapu písania nebudem snažiť silene vzkriesiť. Zatiaľ tu ponechám prológ, pretože som naňho stále rovnako hrdá ako po jeho napísaní.
Ak sa pýtate, čo sa teda s týmto profilom bude diať, v nasledujúcich riadkoch vám dávam svoju odpoveď.
Môj názor na knihy a písanie sa za dobu mojej neprítomnosti nezmenil, ale zato ho čas vykresal do trošku odlišnej podoby. Vytvoriť niečo, čo pobaví, rozosmeje ba dokonca pomôže iným je nenahraditeľný pocit, a preto ho prajem každému z vás. Verím, že sa mi to taktiež raz podarí.
Pravda je taká, že som dlho nenapísala niečo, čo by mi vyčarovalo úsmev na perách. Práve z toho dôvodu som sa nakoniec aj prestala snažiť a písanie hodila za hlavu. Lenže to, ako ma výlevy slov dokázali upokojiť, potešiť a miestami aj dojať mi pomaly začalo chýbať. Tento pocit som nahradila aktívnym čítaním kníh, aby som lepšie porozumela štruktúre príbehu, cestám hrdinom, všelijakým dejovým líniám a tajomstvám okolo tých najväčších zvratov. Vtedy som pochopila, že radosť z písania a túžba robiť to nie sú ani polovicou úspechu. Vášeň je síce potrebná, ale k vyšším cieľom a métam, ktoré sa nachádzajú v kníhkupectvách je aj vedomosť.
V hlave mám jediný námet, z ktorého chcem vyťažiť čo najviac. Vďaka nemu som začala s písaním, do ostatných príbehov som šla za účelom porozumieť slovám a vďaka nemu s písaním neprestanem. V najbližších týždňoch sa pokúsim o návrat s krátkymi príbehmi podobnými ako bol Posledný nádych, ktoré si tu budete môcť prečítať. A dúfam, že projekt, ktorý sa mi odohráva v hlave raz zrealizujem.
Ak sa tu rozhodnete zostať, máte moju vďaku. A ak aj nie, prajem vám len to najlepšie.
