stvoriteľka

Milí moji,
          do Nového roku 
          nám všetkým prajem 
          veľa pokoja, lásky, inšpirácie 
          a chuti po čítaní a písaní, lebo ako som už spomínala mnohokrát, na život nikdy nie sme sami,
          keď ho máme zapísaný.
          
          ❤️
          PS: čo sa týka funkcie tohto profilu a ďalšej tvorby, keď dozreje čas, napíšem o tom v "brožúrke za oponou" Keď som za zápisom.

Po 2 rokoch každomesačnej tvorby Presne pre ne sme sa blížime ku koncu. Dnes som publikovala 100. báseň a preto cítim potrebu pomaly uzatvárať 1 veľkú kapitolu na wattpade.
          Čaká nás ešte 11 básní a potom sa moja kreatívna amatérska náplň na chvíľu uzavrie do seba. 
          Robievam to tak vždy, keď nadíde ten správny čas. 
          Na záver sa poponáhľam, lebo sa teším na endorfíny, keď zakliknem tlačidlo "dokončené" a poteším sa, že mám súhrnný archív mojich myšlienok.
          Pre tých, ktorí túto tvorbu mali radi  teda cítim povinnosť avizovať záver.( a že ku podivu najviac z vás píše komentáre práve k žánru, v ktorom sa cítim najviac neistá a najviac na začiatku, hoci moje prvé pokusy o rýmy boli v roku 2018) 
          
          Som vám veľmi vďačná za každé prečítanie a do konca roka a konca cyklu čísla 9 ( z numerologického hľadiska) cítim chuť po zmene.
          A to nielen v poézii, ale všeobecne.
          V januári sa dozviete viac, pretože sama nemám premyslené, čo konkrétne uchovať, čo pretvoriť a čo skryť.
          
          A týmto teda upozorňujem, že je tu posledný mesiac, kedy bude každá 1 moja uzavretá kniha v tejto dobe, na tomto mieste a presne v takom znení, aká tu bola vždy. Naposledy.
          
          Čakajú nás úžasné veci a verím, že každým rokom,každou básňou a každým slovom ponúknem niečo lepšie ako to, čo už mnou ponúknuté bolo.
          
          PS: každý druhý deň 1 báseň až do Vianoc 
          
          PS2: odporúčam "chytať tigra za chvost" a plniť si všetky plány takto v závere, kým nám táto maškaráda čísel ešte trvá

Ahoj, boze mas super tvorbu a fakt velky talent, prosim pokracuj. Btw dakujem za sledovanie 

Ako dlho človek musí písať, aby bol z neho spisovateľ?
          Je to 7 hodín denne alebo 7 rokov v kuse?
          Je to šprint alebo maratón? 
          A príde vôbec čas, kedy sa to všetko potenciálne spísané dostane von? 
          Hľadám dno údelu chcenia a iba oznamujem svetu, že pokiaľ chcem, tak doň budem vždy s láskou vkladať to, čo mi fantázia naservíruje.
          Hoci aj 20 minút denne a 20 rokov v kuse.
          Tak len toľko ako spontánna správa ľuďom, ktorý sú pri tomto procese
           ďakujem za prečítanie ❤️

Zdravím všetkých skalných aj nových čitateľov!
          
           Takto hromadne ďakujem za každé vyjadrenie podpory, pomáha mi to vidieť zmysel v tom, že sem zdieľam kusy zo svojho sveta. 
          Ďakujem za čas, ktorý ste kedy venovali mojej tvorbe, pretože nemôžem si odpustiť malú úvahu práve o ňom.
          Máme pocit, že ho máme málo, keď nestíhame a príliš veľa, keď sa nudíme. Chceme, aby išiel rýchlejšie, keď nám je nekomfortne  a tam, kde nám je príjemne, chceme, aby neodišiel.
          Jednoducho povedané, zneužívame ho pre vlastné účely a ešte sa častokrát hneváme. Bojíme sa, že niečo zmeškáme alebo že ho premrháme, no keď ho využijeme na maximum, tak sa unavíme. 
          Čoskoro sa zmení v prospech ponocovačov a v údel ranostajov. Táto zmena mi však pripomína celú tú relativitu, aká sa k nemu viaže. Je ilúziou. 
          Občas netreba dokumentovať okamihy.
          
           Netreba vedieť koľko bolo hodín a ako dlho sme v živote boli niekde, s niekým a niekedy.
          Práve tie chvíle, ktoré nemáme zrátané, najviac stoja za to. Sú pripomienkou, že nie je dôležité ako málo, ale ako intenzívne. A tým sa liečia všetky bolesti s ním súvisiace a že ich je mnoho. 
          Všetko prichádza v správny čas.
          To je záverečná pripomienka pre tých, ktorý by ešte verili, že čas sa vie mýliť.
          
          
          
          

Milí moji čitatelia alebo len ľudia, čo evidujú existenciu tohto profilu. Občas mám potrebu vypustiť do sveta výsledky úvah, ktoré v sebe prechovávam a toto je jedna z nich.
          
          Ťažkosť života človeka, ktorý má údel chcieť písať a byť čítaný. V bežnom svete. V rýchlom zhone osemhodinových pracovných zmien, prednáškových miestností alebo len v zhone bežných domácich povinností. 
          Balancovať medzi vnútorným svetom a svetom vonku, ktorý nám často zabraňuje ísť tam k sebe do fantázie.
           Tam k sebe, kde sa to všetko rodí. Lebo toto nie je primárna potreba tela. 
          Pyramída potrieb bohužiaľ sebarealizáciu dala na vyššie priečky a ak je umelec dlhodobo pohltený plnením základných potrieb, na tie vyššie nezostane energia, chuť a v poslednom rade ani čas. To spôsobuje frustráciu.
          A keďže nie každý je schopný pod tlakom vlastných „mal/a by som“  vytvárať diamanty, vytvára to druhé a menej vznešené, čo pod ním vzniká. 
          Príkladom je moja jedna kapitola z knihy, ktorú som túžila tento rok napísať. Príkladom sú 2 básne za február. 
          Ťažkosť života človeka je samostatná téma na spísanie, ale ťažkosť života človeka, ktorý nie je schopný spisovať, to vám je utrpenie. Práve ho prežívam a priznávam sa s jediným účelom.
          
           Spôsobiť pochopenie. 
          
          A nikdy nepochovať tento senzor utrpenia. Lebo poviem vám na záver jednu myšlienku, ktorá mi pomáha. Niektoré utrpenia sú požehnania. Ak by mi to nevadilo, nezáležalo by mi na tom. Ak by som nebola frustrovaná, nemala by som pohon k tomu to zmeniť.
          Nemala by som dôkaz, že napĺňanie času tvorením viet, čo dávajú dokopy náhodné osudové slová ma napĺňa. 
          A na dne celého zlyhania mojich očakávaní voči sebe je nájdená malá nádej. Po každej kríze, prichádza vzostup. 
          Lebo čo ak je základná duševná potreba tvorcu tvoriť? Čo ak je pre vnútorný pokoj to najdôležitejšie napĺňať túto potrebu jemnohmotného tela ? Priečka číslo jedna. Priorita.
           A ak tomu tam je, nikdy sa nemôže stať, že tvorba tvorcu natrvalo zahynie.
          
          
          
          
          
          

Do nového roka vám želám, aby ste za každých okolností vedeli precítiť čaro tohto posolstva od Daniely Daraz: 
          (pre zachovanie rýmu som to nechala v pôvodnom znení)
          
          „You have to take
          the good with the bad,
          smile when you're sad,
          love what you've got
          and remember what you've had.
          Always forgive
          but never forget,
          learn from your mistakes,
          but never regret.
          People change,
          things ho wrong.
          Just remember,
          Life goes on.“
          
          2025❤️

Dámy a páni, dnes sa v hlave definitívne rozhodlo. V novom roku prinesiem zase niečo nové. A viete ako ma potešilo, keď mi zapadli do seba súvislosti, o ktorých chcem písať? Keď som chytila vlnu tvorivosti a nedali sa mi zastaviť prsty od všetkých tých nápadov.
          
           Už sama sa teším na celý ten príbeh, hoci bude stáť množstvo času, nervov a pamäte. Píšem to sem do sveta najmä preto, aby bolo jasné, že svoj zámer o amatérskom spisovateľstve myslím vážne. Hlavne kvôli sebe, keby som nadobudla pocit, že to nebude mať kto čítať. 
          
          Dáte mi šancu ukázať vám zase iný kus fantázie? Lebo ten pocit spolupatričnosti si zaslúži mať čo najväčší dosah. 
          Ďakujem za prečítanie a ako býva zvykom, na nový rok sa dozviete názov aj anotáciu. Do tej doby zbierajme sily, úrodu našich snáh a dovoľme si len tak byť. December je na to ako stvorený. 

@lady-desvu ďakujem za komentár a áno, chápem, emócie sú vždy najsilnejším hýbateľom ❤️

Máte to tak aj vy, že v istom okamihu v živote sa pozriete na svoje minulé ja a čudujete sa, ako niečo dokázalo? Pocítite malú hrdosť na to, kým ste boli a obdiv k tomu, že ste niečo robili/ zvládli/ dokázali. 
          Nechcem túto platformu zamieňať za threads ani nič podobné. Ale ako človek, ktorý tvorí pre ľudí mám občas potrebu vám predať niečo odhalené z mojich myšlienok. Niečo čo nemusím kamuflovať do vymyslených zhlukov viet ani do veršov. 
          Dnes napríklad cítim obdiv k všetkým ľuďom, ktorí napísali knihu. Ucelený dej, hlavnú myšlienku a posledné slová nej.
           Lebo akosi sa mi nedarí dopísať Delexenium. Nedarí sa mi vymyslieť pokračovanie ich životov tam. Nežijem tým príbehom ako to bolo v prípade Harlekýna. A vieme, že to nie je literárny skvost a že teraz by som ho napísala inak. Ale vieme to naisto? Myslim tú druhú časť vety.:D. Napísala by som ho inak alebo by som ho nenapísala vôbec? Uvedomujeme si vôbec, že niektoré príbehy by nemuseli vôbec vzniknúť ? Že naozaj autorovi stačí len malá odradzujúca myšlienka o zbytočnosti a svet by zrazu nemal, čo čítať? 
          Čo vás motivuje k písaniu? 
          Čo vás prinúti zdvihnúť sa, otvoriť ten žalostne prázdny biely priestor s iritujúcim kurzorom, čo sa hýbe v rytme tlčúceho srdca človeka, čo by tak rád svetu niečo povedal cez príbeh, ktorý sa môže ocitnúť kdekoľvek, ale je v štádiu absolútneho prázdna?