Priznávam sa, že má baví pozerať ľuďom do okien. Obzvlášť neskoro v noci alebo príliš skoro ráno. Hľadať dôvody, prečo ešte svietia prečo už svietia alebo prečo ešte nezhasli? 
Kto bude mať so mnou očný kontakt, keď sa pozrie na ulicu a zbadáme sa?
Rovnako ani ja, ani dotyčný o sebe nebudeme vedieť vôbec nič. Moja tvorba imaginárnych situácii bude schopná skonštruovať celý jeho životný príbeh. A ak budeme mať šťastie osudovej náhody, ten človek urobí to isté.
Sme v tom živote aj tak všetci spolu, aj keď máme oddelené domy a každý máme svoje okná, separátne prechádzky a iné frekvencie pozretia sa do okien toho druhého.

Vo svete písania ma baví nechať nás pozerať sa na životy ľudí za oknami, za pohľadmi, za dojmami. Vo vedomí, že na život nie sme sami.
           
„A keď dočítaš, cítiš, že to všetko sa robilo s tebou samým, a preto sa to stalo súčasťou teba. Ak toto vieš preniesť do života iných ľudí, potom si spisovateľ."( E. Hemingway) 
 Zatiaľ som stvoriteľka, ktorá sa chce podeliť o  toto požehnanie a prekliatie tvoriť životy iným, kým sme ešte živí.