Potomok draka

Neznámy

Bola prestávka. Ja s Luybou sme si spokojne vychutnávali svoje bagety v poslednej lavici, pokial sa ostatní učili na test alebo sa ohadzovali perami, fixkami, jedlom a podobne. Pár spolužiakov si púšťalo pesničky a snažili sa tancovať a introverti boli ako vždy vo svojom svete. Buď spali alebo mali sluchátka na ušiach a čítali si knihy alebo učivo na ďaľšie hodiny.

,,Zajtra by som prišla ku vám, čo ty na to?" Povedala a znova si odkúsla z bagety.

,,Mhm."

,,Naozaj? Nebude to vadiť?"

,,Mhm."

,,Matt vnímaš ma vôbec?" Otočila sa ku mne. ,,Haló Matt!!" Drgla do mňa a ja som sa znova prebral v realite. Celý čas som rozmýšľal nad darčekom od otca. Obzeral som si ten náramok akoby bol celý z diamantov.

,,Č-čo?! Prepáč. Som dnes akosi mimo."

,,No to vidím!" Zamračila sa. ,,Čo sa deje? Niečo s Eddiem?"

,,Nie, teda.... ah chce sa so mnou dnes večer porozprávať. Ževraj niečo vážne. Som z toho zmätený." Oprel som si hlavu o stôl a zhlboka som sa nadýchol. Chcel som jej povedať o tom sne, ale určite by si myslela, že som zas paranoidný.

,,Ahaaaa. Čo si zas vyviedol hmmm?" Šťuchla ma päsťou a začala sa smiať.

,,Však to je to, že nič!" Treskol som si hlavu o stôl a zakňučal som.

,,No kamarát, to som teda zvedavá, čo ten tvoj ocinko chce s tebou rozoberať. Potom mi dáš hneď vedieť, je ti to jasné?" Žmurkla na mňa a spokojne si otvorila čokoládu.

,,Ty si teda podpora." Posadil som sa a hodil na Luybu zabijacky pohľad. Ako som sa tak na ňu pozeral ako doslava hltala kocky čokolády, uvedomil som si, že by som sa jej naozaj mal zdôveriť. Veď ona je celkom šľahnutá a venuje sa aj snom. Možno by mi vedela s tým pomôcť. Dlho som váhal, no nakoniec som jej to predsa len povedal. Keď dojedla posledný kúsok čokolády, hneď som začal.

,,Luyba, počuj. Je tu ešte jedna vec..." začal som jej rozprávať celý môj sen. Ako sa vždy prebudím v neznámom lese, iba v košeli a nohaviciach. Ako sa mi vytváralo tetovanie na zápästí. Ako som cítil pálenie celého tela. Všetko som jej dopodrobna opisoval a ona so záujmom počúvala. Nakoniec som sa zmienil aj o tom náramku od otca a znaku na ňom. Vtedy ma Luyba zastavila.

,,Počkaj! Oh nie. Tak je to pravda." Zamyslela sa. Ja som na ňu len nechápavo zízal.

,,Čo by mala byť pravda?" Rozhodil som s rukami a skoro som dal facku Alecovi.

,,Ou ou ou, bacha!" Potľapkal ma po pleci. ,,Čaute kamoši."

,,Prepáč Alec. Nevšimol som si ťa." Postavil som sa a objal som ho. Alec bol môj druhý najlepší kamarát. Ja, Luyba a Alec spolu tvoríme nerozlučnú svätú trojicu. Síce teraz Alec má viacej povinností, no vždy si na nás nájde čas.

,,Pohodka. Ahoj čokoládka." Očividne si všimol prázdneho obalu na stole. Nedalo mi sa s ním nezasmiať.

,,Si straaašne vtipný, ty špáratko." Prekrútila očami Luyba a potom sa pozrela na mňa. ,,Po škole ideme na kávu." Žmurkla na mňa. Ani som nestihol nič povedať a prišla profesorka do triedy.

,,Pridám sa!" Zakričal Alec a odišiel za svojim spolusediacim.

Počas hodiny som sa maximálne sústredil aby som aspoň niečomu porozumel. Z duše neznášam dejepis, ale musel som aspoň niečo vedieť. Občas som očkom pozrel na Luybu a drgol ju keď zatvárala oči. Chcel som s ňou doriešiť náš rozhovor, ale ona ma zastavila a povedala, že sa o tom porozprávame potom na káve. To znamenalo len jedno. Alecovi to budem musieť znova celé prerozprávať.

Blížil sa koniec hodiny a tak som sa začal pomaly baliť. V tom sa mi zakrútila tak hlava až som padol zo stoličky. Luyba sa najprv smiala aj s polovicou našej triedy, no keď videla, že mi nie je dobre, pomohla mi zdvihnúť sa a poprosila profesorku, či by sme mohli ísť trocha na vzduch. Neviem, čo mi poslednú dobu je, ale asi by som mal zájsť k lekárovi lebo toto už nie je normálne.

,,Matt, čo sa tam stalo?" Spýtala sa ma Luyba na chodbe.

,,Ja neviem. Proste som si odkladal veci a v tom sa mi zakrútila hlava a ja som videl len temnotu."

,,Pil si?"

,,Hah nooo. Ak sa nepočíta ranná káva tak nie." Pokúsil som sa usmiať, ale keď som uvidel Luybim vážny pohľad hneď som sklopil zrak na moje nohy.

,,Prisahám na satana, že ťa raz vlastnoručne zavraždím. Na! Tu máš!!" Podala mi flašu.

,,Aj ja ťa ľúbim." Vyplazil som na ňu jazyk a zobral si od nej flašu s vodou. Oprel som sa o školské skrinky a vypil vodu, ktorú mi Luyba dala.

,,Už mi toto nerob jasne?!" Pohrozila mi prstom.

Ja som len prikývol a ďalej pil. Pozrel som sa von oknom a uvidel naše ihrisko. Fuj na to ihrisko mám naozaj zlé spomienky. Hlavne vtedy keď som bežal beh cez prekážky a tesne pred koncom som hodil tyčku. Asi nikdy som sa tak trápne necítil. V tom som sa bleskovo vystrel a prešiel som k oknu. Na ihrisku stála osoba a pozerala sa na mňa.

,,Matt, čo sa deje?" Spýtala sa ma Luyba.

,,Je tam niekto." Ukázal som na ihrisko. Nevedel som odtrhnúť od tej postavy oči. Vôbec nevyzerala ako niekto zo školy. Do tváre som jej bohužiaľ nevidel, no cítil som jej pohľad. Celá bola zahalená v čiernom. Dokonca sa mi zdalo, že sa vlnila.

,,Matt. Nikto tam nie je." Nechápavo pozrela na mňa Luyba. Otočil som sa na ňu a schmatol ju aby sa lepšie pozrela. No akonáhle som sa otočil naspäť na ihrisku zase bolo prázdno. Akoby sa tá postava vyparila.

,,Je preč! Kde zmizla?!" Vystrašene som pozrel na Luybu, potom na ihrisko a znova na Luybu.

,,Možno sa ti to len zdalo." Polemizovala Luyba.

,,Nie, ona tam naozaj stála!" Zrýchlil sa mi tep. Ledva som sa vedel nadýchnuť.

,,Dobre Matt verím ti, ale teraz už musíme ísť na hodinu. Bude to ťažké, ale skús na to nemyslieť a potom sa o tom porozprávame dobre?"

,,A čo Alec? Bude si myslieť, že som sa načisto zbláznil."

,,Neboj sa. Určite si to myslieť nebude." Žmurkla na mňa a buchla ma päsťou do ramena.

,,Ah jaj, no fajn. Tak teda pome na poslednú hodinu." Vzdychol som si a spolu sme išli naspäť do triedy.

Ahojte! Tak nová kapitola je tu a ja dúfam, že sa páčila.❤😊