My Midnight Sun (NEDOKONČENÉ)

2. kapitola

Ocitnem sa na malej drevenej verande, z ktorej nevidno takmer nič iné, ako susedovu obrovskú čerešňu. Keď sa mama vzchopila, začala chodiť k psychiatrovi, ktorý jej poradil zmenu prostredia. Nechceli sme odísť z mesta, tak sme sa presťahovali len 10 míľ severozápadne od môjho rodného domu. Nasťahovali sme sa do väčšieho a krajšieho domu, ktorý by sme si nemohli dovoliť nebyť mojej teti Karen.

Zíjdem na ulicu a zamierim k neďalekým potravinám. Mala som v pláne kúpiť len niekoľko základných potravín, no nakoniec skončím s plnou nákupnou taškou a ruksakom. Celá ja.

Keď po asi hodinke prídem domov, Milie je už hore a balí sa do školy. Mama je už istotne v robote, na rannej zmene. Na raňajky som spravila rýchle lievance s ovocím, a spoločne sme vyrazili do školy. Milie chodí do školy ktorá je približne len 500 metrov od domu. Ja si naopak cestou do tej mojej urobím poriadnu päť kilometrvú prechádzku.

Veľmi pred vstupom neotáľam a s pohľadom zaboreným k zemi prekročím prah školy.

Každý deň sa pozastavím nad  zvláštne oblečenými deťmi s výstrednými účesmi a namaľovanými tvárami. Nad dievčatami s nechtami dlhšími ako sú ich samotné prsty a s ksichtami zmahlenými ako veľkonočné kraslice. Veď tie len keď sa odmaľujú tak sú zrazu o tri kilá ľahšie.

Každý deň ma prekvapí to isté, akoby istá časť mozgu verila že toto celé je len veľmi dlhý sen a čaká len na to kedy sa zobudí.

Farby pôsobia na mňa umelo: ružová je príliš tmavá, zelená príliš jasná, zo žltej bolia oči... Som jednoduché dievča. Moja obľúbená farba je zelená, no nie kriklavá ako vlasy mojej spolužiačky Molly. Skôr ako keď na jar rozkvitnú stromy, svetlo zelená no s nádychom pistáciovej farby.

Niekoľko minút sa motám po škole, kým vojdem do dverí s označením I. HB. Zrak mi ihneď padne na moju spolusediacu Rubby. Nízke dievča s dlhými čiernými vlasmi, elegantnými okuliarmi, ružovými topánkami na opätku, a lososovým overalom s čiernymi bodkami. Ostatných si veľmi nevšímam a rovno si to nasmerujem k nej. Zastaví ma však známi hlas. Bolestivo známi.
   ,,Ale, ale, ale... kohože to tu máme." Ozve sa spoza môjho chrbta s hláskom sladkým ako pedofil. ,,A ja som myslel že sa už nevrátiš." Zašepká mi do ucha takým slizkým hlasom až mi naskočí husia koža. Ach Mason, že ťa to ešte baví.

Nasadím roky trénovaný kamenný výraz a pomaly sa otočím. Po jeho bokoch postávajú ďalší štyria členovia partie. Colin, Luke, Wilder a Payton. Chalani zo základnej, chodili do vedľajšej triedy. Pochybujem, že donedávma vedeli ako sa skutočne volám, som pre nich proste divná a tak mi vymysleli prezývku Moronica. Podľa mňa je to dosť detinská prezývka, ale im to očividne neprekáža. Kedysi ma to dosť štvalo, no potom som sa na to vykašľala, pretože ani jeden ma nepoznal, a nevedel čím som si za posledné roky prešla.

Nepoviem ani slovo, len skáčem pohľadom z jedného na druhého. Prečo kurva ja? Dúfala som že tu nebudú, ale čo som mohla čakať. V Asheville nie je okrem tejto žiadna normálna stredná. Chýba im tu ešte dvaja členovia partie, ale tí sa asi rozhodli vypadnúť do zahraničia. Ani sa im nečudujem.

   ,,Ale čo je? Princeznička nám stratila reč?" Hodila som na Colina letmý pohľad. Tváril sa previnilo ale nič nespravil. Kretén jeden.

Mám sto chutí vychrstnúť mu do toho jeho krásneho ksichtu všetky nadávky sveta, ale nemôžem. Očakávajú odo mňa nejakú reakciu, a ak si ich nebudem všímať a zakaždým porazene skloním hlavu, mám väčšiu šancu že s tým prestanú.

Zvrtnem sa, pohľadom vyhladám tú ružovú barbie a rýchlo k nej vykročím ignorujúc smiech za mojim chrbtom.
   ,,Ahoj." pozdravím trochu nesmelo.
   ,,Sadni si," hlesne štýlom akoby bola moja mama a práve ma ide pokarhať za neskorý príchod domov. Až na to že to by sa v reále nestalo. Už roky mám skôr pocit akoby sme si s mamou vymenili úlohy.

   ,,Nemôžeš si to nechať, musíš sa brániť Veronica,"
   ,,Ale načo, bude to potom ešte horšie," prevrátim očami a porazene si ľahnem na lavicu.
   ,,Nebude, musíš im ukázať že sa ich nebojíš. Zamysli sa. Ich to baví iba kvôli tomu že im to posilní to ich drahocenné ego. Myslíš že keby si im to ukázala ešte by si ťa doberali? Rozmýšľaj!"

Niečo na tom bude, ale nechcem riskovať. Čo keby sa dozvedeli že mám sestru a rozhodli by sa mi cez ňu pomstiť? Nedokážem si to ani predstaviť. Možno skôr špekulujem a toto sa pravdepodobne nikdy nestane, ale ja už som raz taká. Som lovec. A lovec vždy myslí na niekoľko ťahov dopredu.

Odrazu pochopím, čo toto všetko pre mňa znamená. Päť rokov pekla na základnej, štyri na strednej. Dobrá správa je, že už som za polovicou. Prvé štyri roky boli asi až príliš malý a plachý nato, aby niekoho šikanovali a navyše sme sa s vedľajšími triedami vtedy ani nebavili. Nebudem riskovať.

No teraz to bude ešte horšie, sú to totiž moji spolužiaci, a nielen oni sa mi budú posmievať. Toto je stredná a každý chce zapadnúť do davu. Vtedy si zo mňa robili srandu len oni, a ak som aj zahliadla nejaký súcitný pohľad, dotyčný sa neozval. Nikto sa nikdy neozval. A ani ja som to nikomu nepovedala. Nechcem nikomu vyrábať problémy.

Do triedy vbehne naša triedna Kardoshová a pripomenie nám triedny výlet. Ide sa na dva dni kampovať. Je to tu každoročná tradícia hoci väčšina - najmä dievčatá - nesúhlasia. Nemajú však na výber. Ak tam neprídu kvôli nejakému vážnemu dôvodu, budú mať o to horšie imatrikulačky.

Ešte som od tých idiotov strpela zopár ďalších urážok, odkazov a podobných sprostostí na úrovni päť ročného dieťaťa a s obrovským povzdychom som vytrielila zo školy. Jak ja to tam nenávidím!

Najradšej by som z tohto sveta zmizla. Jednoducho sa rozbehnúť a už nikdy sa neohliadnuť. Vzdať to. Ale nemohla by som to urobiť. Hlavne kvôli Milie. Je to to jediné čo na svete mám a čo mi dokáže vykúzliť na tvári úsmev. Ako by som mohla? Ako by som mohla opustiť Milie, jediného človeka u ktorého s istotou viem že ho milujem?

⬆️Colin⬆️
❤Vote alebo koment poteší❤