1. kapitola

26 2 0
                                    

Keď sa ráno zobudím, druhá strana postele je studená. Naťahujem ruku za teplým telom Milie, no nahmatám len drsný platený povrch matraca. Zložím nohy z postele a vkĺznem do papúč. Natiahnem si župan a potichu zídem dolu do kuchyne.

,,Milie?" zvolám do tmy.
,,Tu som," šepne. Zvrtnem sa na päte a v slabom svetle mesiaca zbadám Milie, ako popíja hrnček nejakej horúcej tekutiny. ,,Mala som zlé sny, nemohla som spať," povie mierne vystrašene a po líci jej stečie slza. Dúfala som, že nočné mory trápia iba mňa, a že nezaútočia aj na moju malú sestričku. Podídem k nej a bez rozmýšľania ju vtiahnem do objatia.

,,Neboj sa," chlácholím ju. ,,To bude dobré," pohladím ju po jej plavých vláskoch zatiaľ čo mi vzlyká na pleci.

,,Chýba mi ocko," zakňučí.
,,Aj mne." povzdychnem a snažím sa zadržať slzy, no aj napriek tomu mi jedna unikne.

Kedysi sme mali úžasný život. Veľa smiechu, veľa zábavy, veľa výletov. Pre Milie bola rodina stredobod vesmíru. Nikdy sme nemali peňazí nazvyš, ale otec sa o nás vždy postaral.

Avšak keď som mala jedenásť rokov, všetko sa zmenilo. Otec akurát rozbiehal nejaký kšeft, aj keď nám o ňom nechcel nič povedať. Malo to byť prekvapenie. Všetko však prekazila jeho autonehoda, keď sa ponáhľal na nejaké stretnutie. Ja, Milie a mama sme v tedy boli v aute s ním, pretože mama potrebovala novú panvicu a tak sme sa dohodli, že pôjdeme do obchodu všetky tri.

Neviem poriadne čo sa stalo, hádala som sa so sestrou kvôli nejakej banálnej blbosti. Ocko nás chcel oddeliť a na sekundu odtrhol zrak z cesty. Spomínam si na mamin neľudský výkrik, keď oproti idúce vozidlo dostalo šmyk. Spolujazdec vodiča nebol pripútaný, preletel cez čelné sklo a dopadol až na našu kapotu. Na streche auta viezli vianočný stromček, ktorému sa pri náraze uvolnili popruhy, zošuchol sa, ostré konáre rozbili bočné okienka a ťažká váha stromu kompletne dochrámala pravú časť auta.

Milie bola našťastie v poriadku, mama mala vykĺbené rameno a jemnú puklinu na lebke. Ocko zhodou okolností práve prekonal mŕtvicu a dôsledkom nárazu mal aj slabší otras mozgu čo vyvolalo menšie komlikácie, ale všetko prebiehalo dobre.
Dokonca aj doktori boli presvedčený, že to prežije, no potom umrel na zástavu srdca.

Od tej doby sa mama úplne zmenila. Mali sme odložené nejaké peniaze, ktoré stačili akurát na jeden mesiac smútenia, kým si mama mala nájsť prácu. Lenže nenašla. Nerobila nič, iba sedela na stoličke alebo sa čoraz častejšie chúlila na posteli pod prikrývkou a pohľad upierala do diaľky. Len raz za čas sa pohla, akoby hnaná náhlym popudom, no po chvíli opäť upadla do nehybnosti. Ani Miliino prosíkanie s ňou nepohlo.

Vydesilo ma to. Dnes viem, že mama sa prepadla do akéhosi temného sveta smútku, ale vtedy som mala pocit, že spolu s otcom, som prišla aj o matku. V jedenástich rokoch - Milie mala iba sedem - som sa musela postaviť na čelo rodiny a postarať sa o ňe. Nemala som na výber. Na trhu som kupovala potraviny a varila ich najlepšie ako som vedela. Snažila som sa, aby sme s Milie nevyzerali zanedbané. Ak by sa rozchýrilo, že mama sa o nás nevie postarať, rozdelili by nás a mňa so sestrou by umiestnili do detského domova.

V škole som také deti výdavala. Spomínam si na smútok v ich očiach, odtlačky zlostných dlaní na lícach a na beznádej, ktorá im nahrbila plecia. Nikdy by som nedopustila, aby niečím takým prešla Milie. Roztomilá, krehká Milie. Keď mi tiekli slzy, aj ona plakala, hoci nepoznala dôvod. Pred odchodom do školy česala a zapletala mame vlasy a každý večer utierala otcovo zrkadlo na holenie, lebo neznášala vrstvy prachu, ktoré sa na ňom usadzovali. Decák by ju rozdrvil ako chrobáka, preto som našu situáciu udržiavala v tajnosti.

Lenže peniaze sa rýchlo míňali a museli sme sa uskromniť, aby sme mali z čoho platiť účty. V jeden večer som sa zakutrala pod perinu a prezerala som si otcové fotky. Bolesť z jeho straty ma prinútila skrčiť sa a telo sa mi otriasalo vzlykmi. Kde si? donekonečna som si kládla tú istú otázku. Kam si sa podel? Samozrejme, že mi nikto neodpovedal.

Už som sa pomaly chystala do postele, keď som si všimla jednu fotku z výletu v lese. V hlave sa mi rozsvietilo. Spomenula som si na hodiny strávené s otcom v lese, a odrazu som vedela, ako sa o nás aspoň na chvílu postarám a doprajem mame pár dní navyše na to aby sa smapätala. Otec nás často brával do lesa aj na niekoľko dní a tak ma naučil loviť. Králikov, veveričky, rôznych vtákov či hlodavcov... keď chcem, skolím aj jeleňa. S trochou tréningu som sa to naučila. Mama ani Milie na také niečo nemali žalúdok.

Mama sa pomaly spamätala. Začala upratovať a variť, časť potravy, ktorú som priniesla, odložila na zimu. Jedného dňa som ju počula spievať. Milie bola šťastná, že má svoju mamu späť, ale ja som dávala dobrý pozor, aby sa znova neopustila. Nedôverovala som jej a kdesi mojom vnútri bolo malé zvráskavené miesto, čo ju nenávidelo za jej slabosť a ľahostajnosť, ktorú sme museli trpieť celé mesiace. Milie jej odpustila, ale ja som medzi seba a mamu postavila múr, prestala sa spoliehať na jej pomoc a už nikdy to medzi nami nebolo také ako predtým. Avšak aj napriek tomuto všetkému, ju stále ľúbim. Len nie som človek, čo ľahko odpúšťa.

Od tej doby sme začali konečne normálne fungovať. Mama sa zamestnala v miestnej nemocnici ako zdravotná sestra, stará sa o účty a nečakané výdavky. Ja sa zase starám o dom, o sestru a popritom sa snažím nájsť nejaký čas na učenie.

,,Veronica?" osloví ma moja malá sestrička a tým ma vytrhne z prúdu mojich myšlienok.
,,Áno zlato?"
,,Už ma môžeš pustiť," ticho sa zachichoce. Odtiahnem sa od nej a mierne sa pousmejem.
,,Fajn. A teraz bežkaj do postele. Potom ťa zobudím."
,,A čo ty?" spýta sa ustarostene. Pobozkám ju na čelo.
,,Choď si ľahnúť." Iba nemo prikývne a odcupitá hore. Pozerala som za ňou ešte hodnú chvíľu, hoci som ju už nevidela. Otočím sa a zamierim ku kuchyni, kde som si včera prichystala oblečenie.

Natiahnem si riflové šortky, voľné svetlo ružové tričko a obujem si biele tenisky. Schmatnem batoh a potichu vyjdem von.


Veronica

Vitajte pri mojom príbehu ktorý na 99,99 skončí po piatej kapitoleAk sa vám však príbeh zatiaľ páči, nezabudnite vote alebo koment! 😘

My Midnight Sun (NEDOKONČENÉ)Tempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang