Pozrela som na hodinky. Ukazovali 10:45. To som tak dlho telefonovala s Líviou? Našla som si v ruksaku tyčinku zovčerajšej cesty, otvorila som ju, obal zahodila do koša a zjedla. Rýchlo som si obliekla čierne rifle, biele tričko a šedý kardigán. Vlasy som si stiahla do drdola. Presne o jedenástej som počula ako sa otvárajú dvere na mojej izbe. „Haló? Si tu?" ozval sa. „Ehm ehm, trocha súkromia by mi nezaškodilo! Nauč sa klopať preboha." zakričala som, „Čo ak by som bola nahá?!" dodala som ešte. Až teraz som sa naňho pozrela. Mal oblečené čierne tričko s čiernymi riflami a modrou riflovou bundou. „Prosím ťa, nevzrušuj sa toľko nikto na teba nieje zvedavý" povedal posmešne a vošiel dnu. „ Jasné poď ďalej, prečo nie?" Povedala som ironicky. Neodpovedal zastavil sa pri škatuli s mojimi knihami. „Kto v tejto dobe číta?" Začal sa smiať ako keby povedal niečo neuveriteľne vtipné. Už teraz ho mám pokrk. Neviem ako s ním zvládnem stráviť ďaľšie dve hodiny. „Ja" odsekla som nahnevane. „No poď už" povedal. Nasledovala som ho po dlhej chodbe nášho intráku, až sme sa dostali z neho von na školský dvor. Na ľavo od intráku bolo veľké parkovisko a zároveň aj vstup do kampusu. Hneď na pravo od internátu A, bol chlapčenský internát B. Učebne tvorili ovál okolo celého školského dvora. Ukázal mi kde budem mať hodiny a akých učiteľov nemá rád, no to som až tak nepočúvala.
„Um prepáč," skočila som mu do reči „kde si môžem vyzdvihnúť učebnice?" „O chvíľu ti ich donesie môj kamarát Dylan," povedal. Päť minút na to k nám kráčal vysoký a chudý chalan s učebnicami. Na stopercent to je Dylan. Má stredne dlhé, hnedé vlasy. Oblečené má tmavo modré rifle s bielym tričkom a flanelovou košelou modrej farby. „Čau Vilo, ty musíš byť Saša že?" Prykývla som a učebnice som mu zobrala z rúk. „O nikom inom sa tu nerozpráva, len o tebe" na to som stuhla, neznášam keď som stredobodom pozornosti. Moja mama bola totiž bývalá riaditeľka tejto školy, nemyslela som si však, že budem teraz hlavný bod programu. „Ďakujem, tak ja už pôjdem." Povedala som a odišla od nich. Keď som otvorila dvere na izbe uvidela som cudziu tašku na druhej posteli a nejaké papiere an druhom stole. To musela už prísť ona, moja nová spolubývajúca. V tom momente vykukla hnedovlasá hlava z kúpeľne. Mala okuliare s čiernym rámom a vlasy spustené na pleciach. Oblečené mala kvietkované šaty. V septembri by mne v nich bola zima, ale jej to asi neprekáža. „Ahoj" pozdravila som ju „ ty budeš asi moja nová spolubývajúca." Dievča vyšlo z kúpeľne a prezrela si ma. „ Áno volám sa Lyndsey, ty budeš Saša že? Saša Looterová" povedala. „Um áno" odpovedala som a zložila si učebnice na stôl. „Práve som sa vrátila z exkurzie školy, ty si to tu už videla?" „Áno už som si to tu prezrela." Chvílu sme sa rozprávali koníčkoch, ktoré nás bavia. „Inak, videla si už našu riaditeľku? Je celkom milá, ale mám pocit, že bola trochu naspidovaná." Začala som sa smiať no Lyndsey nie. „Áno vídavam ju od môjho narodenia každý deň." povedala. „Prepáč, nevedela som že je to tvoja známa, nemyslela som to v zlom"
„Je to moja mama" NO DO RITI. Sedeli sme v tichosti každá na svojej posteli. „Nechceš ísť niekam so mnou na obed?" Spýtala som sa jej. „Pozývam ťa." Dodala som. Prykývla a šli sme spolu do neďalekej reštiky. Na izbu sme sa vrátili už po tme, lebo sme sa prechádzali dlho po kampuse. Lyndsey vyzerá byť super, máme spoločné záujmy a veľa sa spolu vieme nasmiať.
Prvý škoslký deň prešiel hladko, doobeda sme sa spolu s Lyndsey učili, potom sme šli spolu na obed a poobede sme sa išli prihlásiť na nejaké krúžky. Na druhý deň Lyndsey vynechala školu, lebo išla niekam s mamou. Po dvore som teda kráčala sama až kým som do niekoho nenarazila. Bola som tak začítaná do knihy, že som ani nevidela kam idem. Bol to Dylan. „P-prepáč nevšimol som si ťa." „To je v pohode ani ja som nedávala veľmi pozor kam idem." Spolu sme sa zasmiali. „Um nevidím tu nikde tvoju kamošku a myslím, že dnes máme podobné hodiny, tak sa ťa chcem spýtať či nebudeš chodiť so mnou? Ako nemyslím chodiť ako byť frajer a frajerka ale..." „Hej chápem rada s tebou pôjdem" skočila som mu do reči a začala som sa smiať. On sa začervenal, ale aj on sa usmial.
S Dylanom sme sa cez deň celkom zblížili, nieje taký drzý ako Vilo. Je veľmi príjemný a dokonca vtipný. Na obede som s ním sedela v strede veľkého stola. Keď som dojedala šalát prisadol si k nám Vilo s nejakými kamarátmi.
„No čo vy dve hrdličky? Ako sa ti páči tvoj prvý deň na škole šprtka?" Začal sa smiať vzadu jeden chalan. Myslím, že sa volá Thomas. „Prestaň Thomas, je super." Zastal sa ma Dylan. Myslím, že s ním sa budem rozprávať častejšie. Na Dylanovu odpoveď Thomas prevrátil očami a začal sa olizovať s nejakou blondínkou. „No uhm, Saša" začal hnedovlasý chlapec menom Hardin myslím, „cez víkend je veľká párty a idú na ňu všetky pekné baby, poď aj ty." „Ale prosím ťa Hardin, myslíš, že tú biflošku zoberieš aj niekam inam ako do knižnice?" Povedal Thomas a začal sa smiať na celé hrdlo. V jeho prítomnosti som bola nesvoja, aj Vilo sa dal lepšie vydržať než tento Thomas. „ Pôjdem veľmi rada Hardin ďakujem." Čo ma to napadlo? Ja a párty? Tieto dve veci k sebe nepasujú. „Ale iba ak pôjde so mnou Dylan" dodala som a usmiala sa na Dylana. On mi úsmev opätoval a do tváre sa mu vrátila farba. „Samozrejme." Natešene povedal Dylan. Mám pocit, že sa mu páčim. Je síce pekný, ale, neviem vživote som s nikým nechodila a ani ma to nijako nelákalo. Postavila som sa a odišla som od stola, počula som za sebou niečie kroky, išiel za mnou Dylan. Keď sme vyšli z jedálne spýtala som sa ho kráčajúc do budovy môjho literárneho krúžku, „Vyzerám ako šprtka?" Pozrel sa na mňa neveriackym pohľadom, „Čože? Nie, nepočúvaj Thomasa, on nemá rád nikoho okrem seba." Dylan ma odprevadil k môjmu krúžku a rozlúčili sme sa. Sadla som si do prvého radu stoličiek, prišla som o dvadsať minút skôr, čiže tu nikoho nebolo. Po desiatich minútach som uvidela vedľa mojej stoličky pohyb. Pozrela som na vedľajšiu stoličku a uvidela som ho. To ako fakt? Teraz si ma bude doberať aj tu? Počkať, on chodí na literárny krúžok? To nedáva zmysel. Tvárila som sa, že som si ho nevšimla. Učiteľka Diana (prosila nás aby sme ju volali krsným menom a nie priezviskom) sa nás pýtala, aký je náš oblúbený žáner. Prihlásila som sa medzi prvými.
„Slečna Looterová" vyvolala ma a tým upriamila všetkých na moju prítomnosť. Počula som ako si o mne niekto niečo vzadu šepká. „Ehm ja mám najradšej dystopian žáner, mám rada akčné knihy, ale aj romány sa mi páčia." Povedala som. „Ako inak." Zamrmlal si Thomas popod nos. Keď začala učiteľka rozprávať o románoch otočila som sa k Thomasovi. „Máš so mnou nejaký problém?!" Šeptom som sa ho spýtala. Tváril sa, že ma ignoruje. „No tak najskôr sa mi posmievaš, že som bifloška a potom ťa vidím na literárnom krúžku." Stále som sa naňho pozerala no on nič. Akoby som tam nebola.
„Pán Brodie, vy by ste ako opísali knihu Twilight? Páčila sa vám?" Spýtala sa ho učka.
„Nie, myslím si, že Bella bola menšou zlatokopkou, podľa môjho názoru je Bella sviňa, preto lebo chcela byť s Edwardom len kvôli jeho prachom a kvôli tomu, že bol upír." Nastalo ticho.
Ako úplný blbec som sa prihlásila lebo som nesúhlasila s Thomasovou odpoveďou.
„Áno slečna Looterová chceli by ste niečo dodať?" Spýtala sa ma Diana.
„Áno ďakujem, ja nesúhlasím s Thomasovým názorom. Myslím, že Bella bola súdená byť s Edwardom. A sám Edward jej povedal, že si ju nedokáže nevšímať. Veď Bella sa mu snažila aj vyhýbať."
„Bella bola strašne povrchná a nevšímala si nikoho iného len jeho a potom sa tvárila strašne nedostupne aby si ju Edward všimol." Skočil mi do reči ten nafúkanec.
„To nieje pravda!" teraz sme už po sebe kričali „Ona bola súdená byť upírom, veď mala vrodenú schopnosť takzvaný štít voči schopnostiam ostatných."
„No jasné! Jediné čo chcela bolo, že sa s ním chcela vyspať!"
„Pokrytecký idiot." Povedala som si popod nos. No on sa len zasmial a konečne sa na mňa pozrel.
„A toto je tá moc dobrej knihy." Povedala Diana. Keď zazvonilo bleskovo som sa postavila nech ho dnes už neuvidím, no on samozrejme trieli za mnou. Otočil ma smerom k sebe, aby som sa mu pozerala do očí.
„Čo ešte chceš?" Spýtala som sa ho drzo.
„To bolo super, nemyslíš?"
„Nie, nemyslím." Otočila som sa na odchod. Počula som ako sa mi za chrbtom posmieva. Uhh ako môže byť niekto tak protivný?! Na izbe som porozprávala Lyndsey aký som mala deň, ale vynechala som tú časť o Thomasovi a literárnom krúžku. Večer sa mi už nechcelo volať Lívii ani Alexovi, tak som im obom napísala na snapchat do našej spoločnej skupiny. Im som povedala o celom dni, vrátane Thomasa a literárneho krúžku. Na večeru ma tentokrát pozvala Lyndsey. Objednali sme si jedlo rovno k nášmu intráku. Pri číne sme ohovárali tú paní, čo nám ju doniesla. Rúž mala totiž rozotretí aj mimo pier. Zaspali sme pri seriály PRIATELIA.
