„Vstávaj Saša! Dnes ideme na párty! V živote som na párty nebola! Musíme si ísť do obchodu kúpiť nejaké oblečenie!" Lepší budíček si neviem predstaviť.
„Áno áno, veď už vstávam. Koľko je vlastne hodín?"
„8:15"
„8:15? Prečo ma budíš tak skoro?"
„Lebo som vedela, že Thomas a spol vstávajú určite neskoro a s nimi by si sa nechcela stretnúť." Mala pravdu, neplánujem sa s Thomasom stretnúť už ráno. Nepotrebujem aby mi skazil hneď celý deň. Stačí mi, že ho uvidím na tej párty, aj tam sa mu budem radšej vyhýbať s Dylanom.
„Máš pravdu, ďakujem. Poďme do kúpelky kým tam nieje kopa ľudí." Povedala som.
V kúpelni sme sa stretli s Dylanom. On je také isté ranné vtáča ako Lyndsey.
„Um mimochodom," hovoril Dylan pri umývaní zubov, „to čo sa tu včera večer stalo, vie o tom celá škola."
„Ahh ja ho tak nenávidím, prečo si musel zasadnúť zrovna na mňa. Presne sko som včera hovorila Lyndsey, ak sa toto už dostalo aj k Lily, holími rukami ma zabije."
„Lily Wrightová? Čo má byť s ňou? Veď sa s Thomasom rozišli nie?" Spýtal sa Dylan.
„No to sme si mysleli aj my, ale tuším predvčerom my prišla pohroziť nech sa na Thomasa ani len nepozriem. Ja by som bola rada keby sa mi do môjho pohľadu furt netrepal." Vysvetlila som Dyalnovi.
Keď sme odchádzali z kúpeľne, bolo tam trikrát toľko ľudí ako keď sme prišli. Cestou do našej izby, sme stretli s Lyndsey Hardina a Camila, pýtali sa nás či sme niekde nevidely Thomasa a Louisa.
„Nie, nevideli." Odpovedala som Camilovy.
„Ok, diki, vidíme sa o pol šiestej na párty." Povedal Camil a odišli.
„Tak teda, kam by si chcela ísť nakupovať?" Spýtala som sa Lyndsey cestou k izbe.
„Poďme sa pozrieť do najbližšieho nákupného centra, tam určite niečo nájdeme."
Obliekla som si svetlo modré a na kolenách roztrhnuté rifle, trčko s malou nášivkou ruže na hrudi a prehodila som si cez seba ten istý šedý kardigán ako v prvý deň na škole a topánky som si zobrala čierne conversky. Lyndsey si obliekla hnedú károvanú sukňu s bielym tričkom, na hlavu si dala hnedú baretku a obula si šedé tenisky. Ja by som v tom zmrzla, ale jej to očividne vôbec neprekáža.
Prišli sme pešo na autobusovú zastávku. Vyhľadala som na mapke kedy nám ide autobus do nákupného centra menom MALL.
„Musíme chvíľu počkať." Zaklamala som Lyndsey.
„Čo znamená chvíľa?" Nedala sa Lyndsey.
„Pätnásť minút."
„Sakra, veď tu zmrzneme."
„Nemáme moc na výber."
„Máme." Povedala a ukázala na blížiace sa auto k nám. „To je Louisove auto, hovorila som mu, že pôjdeme nakupovať, ale toto som nečakala." Poznamenala s nadšením Lyndsey. Okienko šoféra sa otvorilo a v ňom sedel Louis.
„Ahojte, um nechcete sa zviesť? Idem cestou k MALLu a vám ide autobus až o štvrť hodinu."
„Veľmi rady." Povedala Lyndsey za obe. Lyndsey si sadla dopredu a ja dozadu na stredné sedadlo.
„Nevedela som, že máš vodičák." Povedala som Louisovy.
„No, už mám na to vek a otec chcel aby som sa všade dostal včas, tak mi požičal auto."
Po chvíli som ich prestala počúvať a začala som sa pozerať von oknom. Prechádzali sme okolo pizzerii, parku pre psíčkarov, veľkého jazera...
„Konečne sme tu." Povedal Louis po pätnásť minútovej ceste. „Prepáčte, keby sme sa nedostali do tej zápchy, tak by sme tu boli o desať minút skôr."
„Lepšia pätnásť minútová cesta autom ako dvadsať minútová cesta autobusom." Povedala som.
Keď sme vystupovali z auta, všimla som si, že Louis mal celú cestu položenú ruku na Lyndseyinom stehne.
Vnútri MALLu to vyzeralo trikrát väčšie ako zvonka. Lyndsey sa rozhodla ísť do prvého obchodu s oblečením, pretože tam bolo približne 50 obchodov a nechceli sme celý deň stráviť vyberaním vhodného obchodu. Rozhodli sme sa, že ja budem oblečená do tmavo zelenej farby a Lyndsey do modrej. Vybrala som si tmavozelené, úzke, krátke šaty na ramienkach. Dám si k nim presne tieto conversky, čo mám na sebe.
„Vyzerá to super." Povedala Lyndsey. Lyndsey si vybrala čierne obtiahnuté tielko s modrou sukňou. Topánky si tiež nekupovala, hovorila, že nejaké má v kufri na izbe. Ani jedna sme nechceli robiť veľké nákupy, aj tak som nemala žiadne spoločenské šaty a tieto boli dokonca v zľave. Keď sme zaplatili, Lyndsey sa ma spýtala, či sa nepôjdeme niekam najesť. Súhlasila som, veď sme od rána nič nejedli. Navrhla som nech ideme do pekárne Anker a potom do Starbucksu. Jedine tieto dva obchody poznám z domova. Obe sme si kúpili to isté, croissant s horúcou čokoládou. Našli sme voľný stôl pre dve osoby a sadli sme si zaň.
„Nevieš koľko je hodín?" opýtala som sa zamyslenej Lyndsey.
„Absolútne neviem. Ani neviem kde mám vlastne telefón."
„Nemáš ho náhodou v tom jedinom vačku na sukni?" Doberala som si ju.
„O-ou," povedala „musela som si ho zabudnúť v prezliekacej kabínke." Pozrela som si preistotu aj ja do vreciek, mala som tam iba svoj telefón s peňaženkou.
„Tak tam poďme a dúfajme, že ho nikto neukradol." Povedala som, schmatla som nedopytú horúcu čokoládu a náhlili sme sa do toho obchodu, kde sme si kúpili oblečenie.
„Dobrý," pozdravila som staršieho strážnika, „nenahlásil tu niekto stratený telefón v kabínke?"
„Áno, veru nahlásil. Odložili ho k pokladni."
„Ah tak to máme šťastie." Povedala Lyndsey.
„Ani nie." Povedala som hneď ako som uvidela tú známu blonďavú hlavu. On ma prisahám prenasleduje!
„Zoberiem si telefón od pokladne sama, ty tu počkaj. Prídem čo najrýchlejšie to pôjde." Povedala Lyndsey a odišla rýchlym krokom k pokladni. Ja som čakala vonku za rastlinou, celkom vysokou, nebolo mi vidno tvár ,ale videla som Lyndsey. A sakra. Blonďavá hlava sa priblížila k Lyndsey, niečo sa jej asi spýtal lebo Lyndsey pokrútila hlavou. Na sto percent sa jej pýtal, či som tu s ňou.
Chvíľu ju pozoroval akým smerom ide až kým nezabočila k východu nákupného centra. Hlavou mi nenápadne dala signál, aby som išla za ňou. Thomas si asi myslel, že sa z niekadiaľ objavím, no Lyn ho zmiatla. Išla som rýchlym krokom k východu za ňou. Rýchlo som sa očami pozrela na Thomasa, no ten venoval pozornosť Vilovy. Lyndsey sa stále na mňa nepozerala až kým sme nevyšli úplne von z MALLu.
„Máš mobil?" Opýtala som sa jej.
„Hej, mám."
„Pýtal sa ťa, či som prišla s tebou?"
„Áno."
„Nerozumiem o čo mu ide, veď on mi stále len robí problémy u Lily."
„Ani ja tomu nerozumiem, ale som si istá, že sa mu páčiš."
„Nezmysel, keby aj, tak mi je to jedno, nechcem byť ďaľšia kurva čo sa s ním len vyspí a potom ju odkopne ako požitú útierku." povedala som už nahnevane.
„Super, autobus nám ide za dve minúty rovno ku kampusu našej školy." Prečítala Lyndsey na tabuli s autobusmi.
Keď sme konečne prišli na izbu, objednali sme si jedlo na dovoz. Boli sme moc lenivé sa zasa niekam trepať, obzvlášť keď tam môže byť Thomas s Vilom. Ja som si objednala lososa s opraženými zemiakmi a Lyndsey si objednala vyprážaného zubáča so zemiakovým šalátom. Jedli sme pomaly, pozerali sme na mojom počítači, ako inak, seriál PRIATELIA. Poznala ho aj Lyndsey, takže som jej nemusela nič vysvetlovať.
„Hahahah, milujem Joeyiho!" Povedala Lyndsey na vtip, ktorý povedal Joey Tribbiani. Pri smiechu sme skoro prepočuli klopanie na dvere. Išla som otvoriť. Za dverami čakal Dylan. Mal oblečené čierne rifle a bielu mikinu na ktorej mal riflovú bundu. To tu všetci nosia len riflové bundy? Neviem, ale pristane mu to.
„Čau, Dylan." Pozdravila som ho a pustila som ho dnu. Lyndsey zastavila seriál a zaklopila notebook.
„Ahojte, nechcem otravovať..." začal no ja som mu skočila do reči, „ Nie nie, ty neotravuješ, kľudne ostaň."
Pozrela som sa na telefón. Je 15:48 hodín.
„Lyn, už je niečo po trištvrte na štyri, mali by sme sa pomaly chystať, potrebujem si vyžehliť vlasy a to zaberie veľa času."
„Dobrý nápad." Povedala Lyn.
„Ozaj, Louis vám odkazuje, že keď budete hotové sa máme cestou zastaviť na jeho izbe B-2." Oznámil nám Dylan.
„Okej." Odpovedala mu Lyn.
O hodinu a pól neskôr.
„Tak ako vyzerám?" Spýtala som sa Dylana keď som vychádzala z našej kúpeľne.
„Naozaj ti to pristane," povedal Dylan „ale viete, že z toho nemusíte robiť takú drámu hej? Ideme len oslavu kde sa budú ilegálne opíjať štrnásť až dvadsaťročný ľudia."
„Ja viem, ale nikdy som na žiadnej nebola, ja niesom párty typ, ja mám radšej keď sa môžem zatvoriť do izby a čítať si knihu... počkať, povedal si oslava?" Obe sme s Lyndsey spozorneli.
„V podstate to má byť oslava 21. narodenín nejakého Lucasa, ale polovica pozvaných ľudí ani nevie kto to je a všetci tam idú iba kvôli alkoholu a pekným babám." Vyvetlil Dylan.
„Ah tak." Odvetila Lyn.
Nakoniec sme sa rozhodli odísť k Louisovy, lebo u nás sme sa nudili. Povedali sme si, že Louis musí mať spolubývajúceho, možno s ním sa môžme spriateliť. Dylan našiel Louisovu izbu hneď. Zaklopali sme a čakali. Dvere sa otvorili a mňa zavalila tá známa vôňa, neviem si však spomenúť kde som ju cítila.
„Ahojte! Prišli ste nejako skoro nie?" Pozdravil nás Louis.
„Áno, prišli sme trochu skôr lebo u nás sme sa nudili." Povedala Lyn.
„Dúfam, že to nevadí." Dodala
„Samozrejme, že nie Lyn." Odpovedal jej Louis a pustil nás dnu. Tá vôňa je taká intenzívna. Kde som ju dopekla cítila pred tým? Vonia ako eukalyptusový sprcháč.
„Kde máš spolubývajúceho?" Spýtala som sa.
„Jáj, nevedel som, že ho chcete vidieť, príde o dvadsať minút."
„Prečo by sme ho nemali chcieť vidieť?" Opýtala som sa.
„Um, ja neviem, dáte si čipsy?" Zmenil tému Louis.
„Áno rád." Povedal Dylan a natiahol sa po vrecúšku s čipsamy. S Louisom sme sa rozprávali o hudbe, dozvedela som sa, že doma hrával na klavíri. Potom sa začali pýtať na mňa, povedala som im o mojom živote v mojom rodnom meste a o kamarátoch. V tom som si uvedomila, že som si už štyri dni nevolala ani nepísala s Líviou! Sakra. Keď sa vrátime z 'oslavy' jej napíšem.
„A nepôjdeme už?" Ozval sa Dylan.
„Dobrý nápad, škoda, že sme sa nestihli s tvojím spolubývajúcim stretnúť." Poznamenala Lyn.
Keď sme vychádzali z budovy k Louisovmu autu, zistila som, že som si zabudla mobil v Louisovej izbe.
„Sakra, zabudla som si u teba mobil, mohol by si mi prosím požičať kartičku od izby?"
„Jasné tu máš." Podal mi ju Louis.
„Nemám ísť s tebou? Vieš, ako džentlmen?" Spýtal sa ma Dylan.
„Nie, ďakujem. Po schodoch viem víjsť aj sama." Zažartovala som a odišla od auta.
Cestou po schodoch som lúštila v hlave jednu hádanku. Z kadiaľ poznám tú vôňu?
Otvorila som izbu, hodnú chvíľu mi trvalo nájsť telefón, bol totiž pod perinou, asi som ho omylom zakryla. Bola som tak ponorená do myšlienok, že som si ani nevšimla, že sa otvorili dvere a niekto prišiel. Prudko som sa otočila a v dverách som zbadala asko si ma Thomas premeriava od hlavy po päty.
„Kristepane, čo tu robíš vyľakal si ma."
