Adonis

Cupido

„Isa, znova sa stretávame v takej istej situácii ako včera. Nabudúce to bude hádam za príjemnejších okolností. Nie nadarmo sa hovorí, že do tretice všetko dobré."

Zamrznem. Iba sa na neho dívam ako hlúpa hus a hltám jeho slová. Je iný ako včera. Oblečený je v sivom smokingu a rozcuchané vlasy má dokonalo uhladené. Kráča ku mne pomaly, akoby čakal na moju reakciu, no tá neprichádza, pretože môj mozog dostal blok a nie som schopná ani len prehovoriť. Ľudia nás obchádzajú, sme zaseknutí v dave a isto vyzeráme celkom komicky, no je mi to jedno, pretože mi tento mizerný deň spríjemnil o milión percent.

„Ukáž, pomôžem ti." stiahne ma späť do reality, keď sa aj on dá na kolená v tom luxusnom smokingu, a v tom sa uvedomím. „Preboha, to nie. Vstaň, už to mám, bože, aká som hlúpa." frustrovane sa zasmejem a papiere konečne úspešne vopchám do batohu. Postavím sa, chytím si čelo a párkrát prstami pomasírujem očné viečka, aby som sa uistila, či sa mi to len nesníva, načo sa on zasmeje a podá mi zvyšných pár zošitov. „Si v poriadku?" ustarostene sa na mňa pozrie a pristúpi ku mne bližšie. „Áno, ďakujem. Vieš, tieto dni mám asi nejaké samovražedné pudy." zasmejem sa a trochu upravím svoj vzhľad, pretože som si istá, že mi vlasy stoja na všetky svetové strany a kolená mám špinavé od kľačania na zemi. Aj z neho vyjde zvuk podobný smiechu, no je moc zamestnaný hľadením na mňa a zamýšľaním sa. „Vážne by si si mala dávať väčší pozor." zamračí sa a vytvorí sa mu jemná vráska medzi obočím, no považujem to za rozkošné. „Áno, ja viem, cítim sa už ako idiot." zahanbene sa snažím pozerať sa všade, len nie na neho.

„Môžem ťa pozvať aspoň na kávu?" po chvíli ticha sa ozve, no ja znova zamrznem, pretože takúto otázku som vôbec nečakala. Okamžite svoj pohľad upriem na neho a snažím sa z jeho výrazu vyčítať, či to myslí vážne. V mojom vnútri sa akoby rozpŕchol roj motýľov, keď sa jemne usmeje a vytvoria sa mu maličké jamky na lícach. „Vieš, aby som odčinil to, že behom 24 hodín som ťa už dvakrát skoro zrazil." zasmeje sa tentokrát on a skontroluje čas na hodinkách. „Sakra, musím sa ešte staviť v čistiarni. Okolo pol 4 máš čas?" s nádejou sa spýta a poškriabe sa na šiji. V čistiarni? Do kelu, jeho šatník musí obsahovať nie práve najlacnejšie kúsky, keď ich dáva do čistiarne.

„Áno, to by bolo skvelé." usmejem sa a prikývnem. „Môžem ťa tentoraz už hodiť domov? Ak teda ideš domov, odveziem ťa hocikam." spýta sa znova a zasmeje sa. Moje srdce poskočí radosťou, pretože by som sa veľmi potešila ceste domov s ním, ale moje podvedomie mi hovorí iba jedno: stále je cudzí a stále ho nepoznáš, aj keď ťa priťahuje jak hovädo, aj keď som vedela, že to nie je žiadny vrah ale v tom dokonca zbadám svoj autobus, ktorý už zastavuje na zastávke. „Nie, to je v poriadku, pôjdem busom, ale ďakujem. Už musím ísť, ešte raz sa ospravedlňujem." zasmejeme sa obaja a vyberiem sa na odchod. „Tak teda u Larsa o pol 4?" pre istotu sa ma spýta a vloží si ruky do vačkov na nohaviciach. A sakra, tento jeho pohyb je taký príťažlivý, že najradšej by som si ja jeho celého vložila do vačku a utiekla s ním domov.

„Áno." usmejem sa naposledy a vykročím k autobusu. „Tak ahoj zatiaľ, Isa." kývne, prejde ku dverám auta a otvorí ich. „Ahoj, Dean." počká, kým ho odzdravím, nasadne a odíde preč.

Dívam sa na jeho vzďaľujúce sa auto, až kým neprídem na rad, kúpim si lístok a posadím sa na posledné voľne miesto. Momentálne mi nevadí preplnený smradľavý autobus, pretože jediné, nad čím premýšľam, je on. Adonis.

V penzióne hodím batoh na posteľ rýchlo vkĺznem pod sprchu a dbám na to, aby som použila svoj najvoňavejší sprchový gél. Jemne sa nalíčim, oblečiem si denimovú sukňu, biely top a biele tenisky, zoberiem si kabelku a svoj look doplním šperkami.