Adonis

Rozbité koleno

Ulice Amsterdamu sú krásne. Jarný vietor mi pofukuje vlasy a osviežuje líca. Aj napriek tomu, že sem chodím do školy už štyri roky, okolo mňa jazdí na bicykli plno neznámych ľudí. Je tu hlučno, no ja počujem iba svoje vlastné myšlienky, klopkanie opätkov a narážanie kufrových kolieskov o kamienky.

Odišla som z rodného Harlema dnes ráno. Rodičia sú rozvedení a môj brat je vo výchovnom zariadení za domáce násilie a to má ledva 15. Žila som s mamou a jej priateľom niekoľko rokov. Nikdy sme neboli príkladová rodina. Od odchodu môjho brata sa to zlepšilo, ale každý tým ostal poznačený. Otec na nás kašle aj keď tvrdí že nie, nie som predsa slepá.

Preto som sa rozhodla, že začnem odznova. Do maturít mi ostávajú dva týždne. Z brigády mi ostalo pár stoviek a rodičia mi budú mesačne prispievať, aby som tu prežila aj keď len s úplným minimom. Keď sa mi podarí nájsť lacný nájom, mám vyhraté. Pár pracovných ponúk som si vyhliadla ešte vo vlaku. Vodičský totižto mám - vďaka rodičom, no auto nie je vôbec lacná záležitosť. Na to si počkám. Momentálne si ale musím nájsť nejakú stabilnú prácu alebo aspoň brigádu.  

Uvidím známu kaviareň, tak si to k nej rovno zamierim aj s kuframi. Pracuje tu jeden môj dobrý kamarát, bohužiaľ nie je na dievčatá, inak by po ňom ženy skákali. Kučeravé hnedé vlasy, ostré črty, zelené oči, skvelá postava, no jeho srdce si získal nízky čiernovlasý aziat.

Sadnem si k jednému stolu, kufre odložím na bok a vytiahnem maturitné témy. Čakám kým ku mne príde čašník, vypýtam si karamelové frappuccino a pustím sa do učenia.

Prejdem si pár tém, no potom mi napadne, že by som si mala nájsť nejaké miesto na prespanie. Ešte lepšie teda na bývanie. Na nete je veľa inzerátov, no všetky sú nad moje finančné rozmedzie, takže zrejme skončím na pár dni v najlacnejšom penzióne. Podarí sa mi nájsť toho najlepšieho adepta, zabookujem na dve noci, dovtedy hádam niečo lepšie nájdem.

Po piatich minútach ma sedenie a pitie kávy omrzí a posledný krát premiešam drink kovovou slamkou predtým, než ho vypijem celý. Zapozerám sa na ľudí, ktorí chodia dnu a von. Upúta ma jeden človek. Vysoký asi tak 185 centimetrov, okolo 24, kratšie jemne kučeravé vlasy, vystrihané na bokoch, perfektne upravená brada, dokonalý úsmev a čokoládovo hnedé oči. Jeho fyzimónia je až natoľko dobrá, že mu nechýbajú extrémne svalnaté ruky ani tehličky. Všetko na ňom hrá ruka v ruke. Je odetý od hlavy až po päty v značkovom oblečení, na čom si ja nepotrpím, ale jeho to robí ešte príťažlivejším. Nie je tu prítomná snáď ani jedna osoba, ktorá by sa za ním neobzrela a podľa jeho výrazu dokážem usúdiť, že si to veľmi užíva.

Vypýta si kávu, prepytné nenechá, čomu sa čudujem, pretože vyzerá na to, že jeho bankový účet si musí založiť ďalší, svoj vlastný, bankový účet.

Vytočí ma, keď si obzrie každú jednu ženu v miestnosti, okrem mňa. Pritom si dovolím tvrdiť, že som s pánom Adonisom na škále krásy rovnako vysoko.

Sadne si k baru a dá sa do reči s Larsom, ten čo chodí s tým aziatom. Chopím sa teda príležitosti a vyberiem sa zaplatiť.

Zvodne pohadzujem vlasmi počas toho, ako kráčam k pultu, no on mi nevenuje žiadnu pozornosť. Absolútne žiadnu. Tým pádom to vzdám. Sedí síce dobré tri miesta odomňa, ale aspoň pozdraviť ma mohol, keď videl, že sa s Larsom poznám.

Kývnem hlavou na Larsa, ktorý už automaticky vie, čo si stále dávam, naťuká a ja priložím kartu k terminálu.

„Díky, Lars. Maj sa." usmejem sa na neho, no Adonisovi nevenujem už žiadnu pozornosť. „Aj ty, Isa." žmurkne na mňa a pokračuje vo svojej robote. Poberiem si veci a opustím kaviareň.