Adonis

Bohemian flat

Jemne mi zapraví pramienky vlasov za ucho a zamrmle: „Kto by povedal, že práve dievča so samovražednými sklonmi mi takto pomotá hlavu." zachechtá a obzrie si moju tvár, akoby si chcel poriadne zapamätať každý kúsok z nej.

O krok odstúpim a zakývam mu. Hneď ako mi zakýva späť, nasadne to auta, počká, kým sa stratím v priestoroch penzióna a odíde.

Chodbu preletím s priblblým úsmevom zaklincovaným na mojej tvári. Chvíľu sa spamätávam, keď sa za mnou zatvoria dvere a snažím sa spracovať fakt, že práve som bola v prítomnosti Adonisa a nie iba kvôli mojej nepozornosti na ceste. Zrazu dostanem silné nutkanie napísať Fleur a pochváliť sa jej, no spomeniem si, že naša posledná konverzácia neprebehla najhladšie. Stále sa mi nechce veriť, ako sa dnešný deň zvrtol. A tiež nedokážem uveriť, že zajtra idem na prehliadku bytu! Vďaka Deanovi. Cítim sa ako škôlkarka zamilovaná po uši.

Ráno sa zobúdzam vyspatá ako nikdy predtým a prekvapivo mi ani penziónová posteľ neprekážala. Vyskočím na nohy, akoby ma čakali chutné nedeľné raňajky u babky na kraji mesta a namierim si to rovno do kúpeľne. Dbám na to, aby som vyzerala čo najlepšie a pre istotu si do kabelky zabalím aj malé zrkadlo a pár šminkov, aby som sa po škole rýchlo vedela upraviť.

Oblečiem si volánový skort pieskovej farby, biely ramienkový top a biele tenisky a vyrazím na autobusovú stanicu. Celý čas premýšľam nad dnešným dňom a dúfam, že sa nič nepokazí a uvidím sa s Deanom.

V buse zahliadnem Fleur, no neprisadnem si k nej, ale za ňu a pozdravím ju. Ticho ma odzdraví a ďalej sa venuje četovaniu s niekým. Pretočím očami, opriem sa o okno autobusu a vložím si slúchadlá do uší.

Cesta prebehne rýchlo a ani sa nenazdám a vstupujem do priestorov školy. Prítomnosť týchto ľudí ma len ubezpečí v tom, že sa neviem dočkať odchodu odtiaľto. Namierim si to do triedy ekonomiky a rozmýšľam, kam si sadnem, aby to nevyzeralo ani divne pre všetkých ale ani trápne pre mňa a Fleur. Keď zbadám, že ona ešte ani nie je v triede, vydýchnem si, že som sa vyhla takejto nepríjemnosti a posadím sa k Julii, tiež kamarátka.

Nie je taká pojašená ako Fleur, čo mi niekedy aj vyhovuje, je proste taká jednoduchšia.

„Ahoj Isa." pozdraví ma a milo sa usmeje. „Ahoj Julia." rovnako ju odzdravím späť. Chvíľu na mňa hľadí pritom, ako si vykladám veci na stôl, akoby mi chcela niečo povedať, no nevie, či je to vhodné. „Asi ma do toho nič a nehnevaj sa na mňa, že sa ťa to pýtam, ale vážne si povedala Fleur, že si rada, že sa zbavíš jej a celej triedy zároveň po maturite? Vieš, keď som to počula, tak sa mi nechcelo veriť, veď ty si vždy milá a...-"

„Prosím?" neveriacky na ňu vyvalím oči. „To máš odkiaľ, nikdy som nič také nepovedala." frustrovane sa zasmejem. Julii viditeľne odľahne a jemne sa zamračí. „Fleur to rozniesla." kývne hlavou smerom k Fleur a tej bande hlupákov okolo nej, ktorá jej aj verí. „Dnes?" vyvalím oči ešte viac ako pred chvíľou. „Hej, predtým ako si prišla. Došla do triedy a začala kecať s chalanmi a potom zase zmizla. Nerozumiem tomu, veď ste najlepšie kamarátky." rozhodí rukami. „Očividne sme iba boli, včera sa jej asi nepáčil môj názor, tak sa rozhodla, že bude jednoduchšie o mne hovoriť klamstvá. Doriti, ako len nenávidím ľudí." vložím si tvár do dlaní a cítim, ako sa mi slzy hrnú do očí. Nemôžem plakať. Nie v škole, nie kvôli niekomu tak primitívnemu, ako Fleur ukázala, že je. „Kašli na to Isa. Keď chceš, utekaj domov, poviem, že ti bolo zle." usmeje sa a pohladí ma po pleci. Najprv sa mi to zdá ako výborný nápad, nemám práve sto chutí tu ostávať ešte sedem hodín, no potom mi napadne, že ja nemám kam ísť domov, pretože momentálne žiadny nemám. Sakra, tento deň mal byť skvelý. V škole to malo prebehnúť ako voda, lebo sa teším ako dieťa novej hračke na Deana, no miesto toho sa tu celý deň budem premáhať, aby som sa pri pohľade na Fleur nerozplakala. „Znie to super, ale vieš ja sa sťahujem a tak, no a po škole sa stretávam s niekým, je to komplikované, takže asi to tu vydržím. Nemám na výber." zasmejem sa a v tom vojde profesorka do triedy.