Ozubené kolesá našich sŕdc, duše prepletené nitkami nekonečných rozhovorov slová nepovedané, slová zamlčané, slová, ktoré nesú v sebe krehkosť tisícky porcelánových sôch, slová nesúce váhu šťastia celého sveta, mnohí sa neodvážia ich vysloviť, zo strachu, zbabelosti, a ja... vykričím ich z najvyššieho okna zámku tvojho srdca, vykričím ich všade kde budeš chcieť, vykričím ich tak nahlas, že prehluším škrípot kovových chápadiel tejto smutnej doby, vykričím ich a predsa ich budeš počuť len ty, pretože táto zmes vibrácii vzduchu patrí len tvojim ušiam, pretože len vďaka tebe sa ešte nevytratilo svetlo z mojich očí, vďaka tebe sa tento škaredý smradľavý svet zdá byť znesiteľným, s tebou má každé ráno zmysel, a bez teba by som už nevedela písať svoje nezmyselné básne, lebo niet na svete väčšej inšpirácie ako tvoje okná do duše, ktorými vo mne čítaš už po tisíci krát, a ja mám strach, či ťa príbehy vo mne zapísané budú stále baviť, a čo ak sa raz vytratíš ako ranná hmla, ako vodná para, ako ľudské šťastie, teda tak ako aj šťastie, uchovávam si každú sekundu s tebou do špeciálnej krabičky pre horšie časy, no kým si po mojom boku, horšie časy sú nám vzdialené, a ja... ja ťa...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
