Denník Zaľúbenej Čašníčky [Niall Horan]

Začíname

10. január 18:35

Prechádzam sa večerným Londýnom, na vôdzke držím Shaggyho, ktorý zvedavo oňucháva každý strom, ktorý sa nám pripletie do cesty. Pri jednom z nich sa na chvíľočku zastaví, aby si ho mohol označkovať. Pri pohľade naň ma vyruší vyzvánanie, ktoré sa ozýva z vrecka môjho kabáta. Vytiahnem mobil z vrecka a zazriem, že mi volá teta Rachel. Nadýchnem sa a stláčam zelenú ikonku.

„Haló?"

„Ahoj zlatko, čo stváraš?" opýta sa na druhej strane veselo

„Zrovna venčím Shaggyho. Dnes je hyperaktívnejší ako obvykle." Zasmejem sa, keď vidím ako Shaggy s vrtiacim chvostom šteká na nejakého holuba.

„Myslím, že ho aj počujem" zasmeje sa Rachel a pokračuje: „ja som ti len chcela pripomenúť, aby si zajtra ráno o 8:30 už bola pripravená. Vyzdvihnem ťa cestou."

„Jasné, budem ťa čakať"

„Nie že zaspíš hneď v prvý deň." Pohrozí mi so smiechom na čom sa obe zasmejeme. Ešte raz ju ubezpečím, že budem pripravená, rozlúčime sa a ja vrátim mobil späť do vrecka, spolu aj s mojou vymrznutou rukou. Je predsa január a vonku je tak pár stupňov nad nulou. Zvyšnú časť prechádzky sa ponorím do svojich myšlienok. Teta Rachel dlhé roky pracovala v jednom prestížnom bare v Londýne. Videli sme ju dokopy tak 3x do roka, pretože stále len pracovala. Pred pár mesiacmi u nás zaklopala na dvere a oznámila nám, že dala výpoveď.Všetci sme z toho boli prekvapení, keďže sme vedeli, že Rachel sa v práci veľmi darilo a patrila medzi najlepších zamestnancov.Bolo to však jej rozhodnutie a my sme ho rešpektovali. Na základe jej dlhoročných skúseností sa rozhodla, že si v Londýne otvorí vlastný podnik. Mať niečo vlastné bol vždy jej sen, preto sme ju v tom podporili, aj keď sme vedeli, že to nebude také ľahké a že konkurencia je veľká. Preto ako jej milovaná a jediná neter som sa ponúkla, že keď bude potrebovať s niečím pomôcť, môže sa na mňa kedykoľvek obrátiť. Teta Rachel bola z mojej ponuky nadšená a hneď ju aj využila. Pomáhala som jej vybrať nábytok, (chodili sme od jedného obchodu k druhému,kým sme našli nábytok,ktorý Rachel vyhovoval.) maľovať steny,upratovať a dekorovať.Bolo s tým naozaj veľmi veľa práce a obdivovala som Rachel ako to všetko v pohode zvláda. Pred týždňom robila pohovory a nakoniec vybrala jedného čašníka a čašníčku, ktorí budú pre ňu pracovať. Najväčšie prekvapenie pre mňa nastalo,keď sa ma teta Rachel spýtala,či pre ňu nechcem pracovať aj ja. Naozaj som túto ponuku nečakala. Ako som spomínala tak nemám žiadne skúsenosti s podobnou prácou, takže by som sa to všetko musela učiť od základov. "Ja neviem Rachel, vieš že som nič podobné nikdy nerobila. Myslíš, že by som to zvládla?" Bola moja prvá otázka. Rachel o mne ani na chvíľočku nezapochybovala a kývla nad mojimi obavami rukou. "Ježiš,jasneee , nie je na tom nič ťažké a navyše Jazmine a Patrick majú plno skúseností, takže určite ťa niečo naučia a niečo ťa môžem naučiť aj ja" Vážne sa mi začala táto predstava páčiť, keďže som momentálne prácu nemala a nejaké peniaze navyše by mi určite padli vhod. Preto som sa rozhodla, že ponuku od tety prijmem a budem robiť čašníčku v jej novom bare. Rachel bola z toho nadšená. Trávili sme spolu niekoľko dlhých večerov počas ktorých mi všetko vysvetľovala a nevyhla som sa ani kurzu nosenia čo najväčšieho počtu pohárov naraz. Priznávam že na začiatku som ich rozbila viac ako by bolo treba a preto sme radšej prešli na bezpečnejšiu alternatívu a zvolili plastové poháriky.

11. január  8:10

Akurát som dojedla svoje raňajky. Stále sedím za stolom a popri písaní do denníka nervózne mykám nohou. Samozrejme že mojej mame to neuniklo.

"Mia,si v poriadku?"

"Ale som mami. Len som možno trochu nervózna. Dnes je prvý deň a neviem čo od toho mám čakať" položila som si hlavu do dlani a párkrát sa zhlboka nadýchla.Niekde som čítala že to pomáha. Mama mi odsunula prameň vlasov ktorý mi padal do tváre a snažila sa ma ako správna mama upokojiť. "Neboj zlatko, budeš perfektná ,nemáš sa čoho báť" usmiala sa na mňa a zobrala zo stola môj prázdny tanier od raňajok. Úsmev som jej opätovala a keď som si všimla že už pokročil čas, hodila som si denník do tašky a vybrala sa ku dverám. Obula som si vysoké kožené čižmy a prehodila som si cez seba dlhý hnedý kabát. Na hlavu som si nasadila čiapku a na oči slnečné okuliare, nakoľko sa januárové slnko snažilo predierať cez oblaky. Zrazu sa z ulice ozvalo hlasné trúbenie a ja som z toho pochopila, že Rachel je už tu. Ešte raz som sa silno nadýchla a otvorila vchodové dvere.