Mortal Engagement √

M.E. 5. Časť

Stála som na recepcii s kufrom a všetkými svojími vecami.

"Môžete si pohnúť?" Opýtala som sa naliehavo a obzerala sa okolo seba. Chcem odtiaľto čo najrýchlejšie odísť a už nikdy nevidieť tieto tváre.

"Nech sa páči." Podala mi faktúru za izbu, ktorú som zobrala a vybrala som sa von z hotela.

"Annie?" Tento hlas mi tu ešte tak chýbal. Patril Millerovi no tvárila som sa, že nepočujem a vyšla som von z hotela. Nasadla som do auta, ktoré ma odnieslo rovno na letisko. Lietadlo práve vzlietlo a ja som si povzdychla. Pôjdem navštíviť mamu a opýtať sa jej ako sa má.

Keď sme prileteli do Austrálie vonku som si odchytila taxík a konečne išla domov. Zatvorila som dvere na dome a na tvári sa mi objavil malý úsmev. Konečne doma, pokoj a kľud.

"Takže, čo budem teraz robiť?" Povedala som si sama pre seba a zamyslela sa. Mala by som zavolať Martinovi no až teraz mi došlo, že ja svoj telefón vlastne nemám. Do riti! Musím si rýchlo nejaký kúpiť.

Bol tu nový deň, ktorý ma prebudil rannými lúčami a tak som sa ponaťahovala. Zívla som si a pozrela na hodinky 9:56. No teda to sa mi dobre spalo. Martinovi som ešte včera volala a dala výpoveď. Martin sa tváril prekvapene a ja som nad tým iba pretočila očami. Pravdupovediac to iba hral, pretože sám sa mi vyhrážal cez mobil, že ak odídem tak ma vyrazí. Pobalila som si pár vecí a vybrala som sa na návštevu za mamou. Bola som už skoro pri jej dome, keď tu sa zrazu pri mne zastavilo nejaké auto a vodič stiahol okno.

"Annie?" Čo tu zas robí? To cestoval až z Miami sem?

"Ty ma sleduješ alebo čo?" Opýtala som sa Millera a zamračila sa.

"Nie, ale pán Reyes by s tebou chcel hovoriť." Povedal a usmial sa. Ak si myslí, že na mňa úsmev zaberie tak je na veľkom omyle.

"Nemám čas." Zahundrala som a pobrala som sa ďalej. Opäť ma však dobehol a išiel takou  rýchlosťou aká bola moja chôdza.

"Môžeš prestať?" Opýtala som sa skrz zuby.

"Radím ti aby si nastúpila inak to nedopadne dobre." Povedal a všimla som si v jeho tvári úprimnosť.

"Počúvaj, nemám naňho teraz čas! Nech príde zajtra alebo neskôr! Idem navštíviť svoju mamu tak láskavo nech mi dá teraz pokoj." Zahundrala som a už som strácala trpezlivosť, pretože stále za mnou išiel a nemienil odísť.

"Ak nechceš aby tvoja rodina dopadla zle tak nástup." Povedala a vtedy mi ruply nervy.

"No prosím! Ďalší čo sa vyhráža mojej rodine. Kriste pane!" Skríkla som a nastúpila do toho debilného auta.

"Nech je to rýchle." Sykla som odporne jeho smerom a on len prikývol. Neviem ako dlho už ideme no mám pocit, že je to už polovica dňa, keďže sa už zotmelo.

"Už tam budeme?" Opýtala som sa znudene.

"Ochvíľu." Povedal a na malú chvíľu sa na mňa pozrel. Rukou som mala podopretú hlavu o dvere spolujazdca a znudene pozerala do predu. Keď ma to začalo nudiť vytiahla som mobil a začala som hrať hru na hádanie slov.

"No kto má toto uhádnuť. Bože." Rozčuľovala som sa tam nad nejakým slovom a on sa na tom zatiaľ zabával. Keď zabočil na prašnú no za to krásne vytvarovanú cestu tak som zbystrela zrak. Netrvalo dlho a ocitli sme sa pred nádherným domom. Bolo to skôr nejaké sídlo než len dom, pretože to bolo obrovské.

"Teda." Vyzerala som ako malé decko, čo prvý krát vidí svojú hračku.

"Páči sa ti?" Opýtal sa a zastavil auto.

"Si robíš srandu? Veď toto by ma zbavilo všetkých...." Keď som si uvedomila, čo vravím tak som prestala.

"Čoho všetkých?" Opýtal sa nechápavo.

"Ale nič." Mávla som nad tým rukou a potom vystúpila. Keď som vstúpila dnu do očí sa mi dostal ten luxus. Pane bože! On tu má azda koberec za tri milióny zatiaľ čo ja mám posteľ ledva za tristo dolárov.

"Tu ho počkaj prosím." Otvoril mi dvere do ešte viac luxunejšej kancelárie a ja som si želala už vypadnúť preč. Bože, tomu chlapovi sa žije. Mám chuť si napchať ústa všetkým, čo sa mi tam vojde a odísť odtiaľto. Z mojich zvrátených myšlienok ma prerušil jeho hlas.

"Dobrý deň slečna Thomsonová." Chvála bohu, že sedím inak by som už dávno bola na zemi ako placka.

"Zdravím, takže čo ste chceli?" Opýtala som sa a prešla rovno k veci, lebo keby som ešte chvíľu naňho pozerala tak by sme asi skončili uňho v posteli a nikde by sme sa nedostali ako to ja dokážem. Aj keď, z toho rozhovoru čo som počula na dovolenke sa vraj on o ženy veľmi nezaujíma. Ani sa mu nečudujem každá musí po ňom ísť, keď je takto nechutne bohatý. Úprimne? Ja by som ho rada okradla, ale neviem či by sa mi to podarilo. Samozrejme neukradla by som si jeho majetok, ale jeho srdce, pery, prsty a..... Dobre dosť!

"Slečna? Vnímate?" Opýtal sa a už dávno sedel za svojím stolom a ja som sa tu priam robila vo svojej mysli. No krásny trapas Annie.

"H-hej, iste." Mávla som rukou a nervózne sa zasmiala. Spamätaj sa Annie inak ti strelím facku!

"Takže slečna Thomsonová. Poviete mi sama, čo ste chceli odo mňa na tej dovolenke alebo Vás do toho budem musieť nejako donútiť?" Premeral si ma pohľadom a ja som nadvihla obočie.

"Prepáčte, ale to tu máte všetci pocit, že sa mi môžete vyhrážať alebo čo?" Och Annie ten tvoj podrezaný jazyk. Ty na to raz doplatíš.

"Nuž dalo by sa tak povedať, že áno. Ako iste viete zaplietli ste sa do mafie s čím nikto nepočítal, takže ste teraz príliš ľahký terč." Ani si nedal servítku pred ústa aby mi to povedal nejako miernejšie. Rovno išiel k veci a do frasa, je strašne sexy. Okej nádych a výdych.

"Aha." A oscarovú cenu za najlepšiu dopoveď získava.... Annie! Moja odpoveď ho zrejme zaskočila, keďže nadvihol obočie.

"Viete čo? Práve som si spomenula, že som chcela navštíviť moju mamu, takže ak dovolíte." Postavila som sa a otočila sa mu chrbtom. Usmiala som sa že odídem no keď som zbadala pred sebou štyroch bodyguardov sadla som si späť.

"Takže, čo presne odo mňa chcete?" Vyčarila som na tvári milý úsmev, no síce neviem či sa grimasa považuje za úsmev, ale tak u Annie Thomsonovej  je možné všeličo.

"Najlepšie by bolo aby Vás niekto ochraňoval. Lenže ak dobre viem tak tí, čo s vami boli na dovolenke pracujú pre pána Martina. Takže v podstate, ste obyčajná žena, ktorá nemá nič." Uhh tak toto bolo od neho kruté.

"Heheh ste na omyle." Povedala som a všimla som si prekvapenie v jeho očiach.

"Tak ma opravte prosím, čo také máte." Čakal a pozeral rovno na mňa. Nemôže pozerať na stenu? Tá je určite viac zaujímavejšia.

"Mám svoju rodinu, ktorú milujem nadovšetko a to si cenním najviac. Peniaze nie sú dôležité, pretože tie boli, sú a aj búdú! A ako sám dobre viete lásku si za peniaze kúpiť nemôžete." Neviem, či sa to zdálo iba mne no uprene ma počúval a hltal každé jedno moje slovo. V jeho pohľade som teraz dokázala vidieť pobavenie, prekvapenie no najviac ľútosť.

"Ak si myslíte, že láska nie je na predaj tak sa mýlite slečna. Všade sa dá kúpiť." Jeho slová ma vytáčali. Čo si ten chlap o sebe myslí?!