Blbosť, myseľ & úspech

1.

"Nech si vraví čo chce, ja pôjdem na vysokú, aj keby som mal splácať pôžičku až do konca života!" zvýšil som hlas na svojho otca.

"Prosím ťa, vysvetli mi, prečo tak veľmi chceš ísť niekam dokelu. Dokonca na Harvard, veď to je na opačnom konci tejto poondiatej krajiny. Pozri, tu by si mal stály príjem, ako si mal doteraz. Nevravel si, keď si bol malý, že sa nevieš dočkať, kým budeš veľký, aby si tu mohol pracovať? Hovoril si, -och, ako je úžasné, že máme túto pekáreň, každý deň si môžem brať do školy donutov  až nad hlavu- , určite si to pamätáš." hádal sa so mnou, väčšinou trpezlivý, otec.

"Odpoveď, ktorá by znela, nie, by bola nepravdivá, no priority sa časom menia, to hádam chápeš. Pozri na svoje zmýšľanie pretým a teraz. Predtým to bolo blaho tvojej rodiny, a síce, mňa, môjho brata a mamky. No a teraz je to tvoja šiškáreň, či skôr šaškáreň by sa hodilo viac? Porozmýšľaj nad svojimi prioritami, pretože ak sa chceš starať radšej o peniaze, tak si v mojich očiach klesol najmenej o stupeň nižšie. Dovolím si povedať, že peňazí má naša rodina dosť, a tak keby si sa zamyslel, tak aspoň časť z tých peňazí by mohla ísť na moju budúcnosť, pretože mňa nebaví pracovať manuálne."

Ani neviem ako som nakoniec svojich rodičov presvedčil, aby som si mohol podať prihlášku na moju vysnívanú vysokú školu, zmaturoval som na jednotky, čo dosť prekvapilo mojich učiteľov a spolužiakov, nieto rodičov. Nie s veľkou radosťou vás oboznamujem s tým, že som v okolí preslávený "nešika". Nikto si nemyslel, že zmaturujem až tak dobre. Po pár pohovoroch na rôznych univerzitách mi prišli obálky z každej jednej s tým, že ma prijali, čo prinieslo ďalšiu vlnu prekvapenia. Nerád som pracoval manuálne, a tak moje rozhodovanie ovplyvňoval hlavne tento faktor. Ani som nevedel čím chcem byť a za čo chcem študovať. A tak som zadal do počítača náhodný generátor s fakultami na Harvarde a ten premúdrelý program mi vybral fakultu histórie. Čože sa ja budem riadiť nejakým počítačom, však mám vlastnú hlavu. Vybral som si fakultu matematiky, fyziky .. a čoho ešte? Ani neviem. No tak a som prijatý na Harvard.

Bol prekrásny august, asi tak polovica augusta ( neviem počítať dni cez prázdniny ). Chcel som si na chvíľu odpočinúť od tepla na asfalte a od dobiedzajúcich kamarátov, a tak som vykročil cez park smerom na pláž. Pomaly som sa prechádzal po mokrom piesku, cítil som sa slobodne, ale zároveň som rozmýšľal, či náhodou takto nechodia dievčatá. Bosé za sebou zanechávajú stopy, v rukách sandále a krútia sa dokola. "Čo, to mám chodiť takto?" kráčal som ako tučniak, "alebo takto?" hodil som sa o zem a plazil som sa iba s pomocou kolien a pliec. "No ja som fakt úplne mimo, teraz keby ma niekto videl .. alebo počul," moje priania sa vyparili akoby vánok zafúkal. Tiché, tlmené zadržiavanie smiechu prepuklo v zvonivý a úprimný smiech, až som sa začal smiať aj ja. Mohol som byť tak hluchý, že som nepočul ako jej bosé nohy ťapkali v mokrom piesku za mnou? Mala krásne dlhé biele plážové šaty, posiate maličkými bodkami. Ich farbu som si nevedel vybaviť, pretože naokolo už bolo šero. Šaty boli dlhé skoro až po zem, už trošku špinavé odspodu vďaka tomu piesku. Blonďavé vlasy mala vzadu zopnuté belasou sponkou a pár kučeravých pramienkov jej padalo do čela. "Ako dlho si ma sledovala?" spýtal som sa pomaly. "Dosť dlho na to, aby som počula ako svoje myšlienky zdieľaš s okolitým kyslíkom." odpovedala mi nepozvaná prítomná s rukami za chrbtom. No tak toto bolo hnusné. "Koľko máte vlastne rokov, milostivá?" S odpoveďou sa neošívala: "Päť, veľavážený pane." To ma prekvapilo: "No za tvoje reči by som ti tipoval najmenej sedem, ale nechajme to tak. Kde máš vlastne rodičov? Už je neskoro, mala by si byť doma, ak sa nemýlim." Prikývla a odbehla. Ani neviem prečo, ale v mysli mi zostalo jedno meno. Maddie. Dievča s takým menom som nepoznal. Trošku som sa pousmial nad touto príhodou, no onedlho som prišiel na iné myšlienky.

No ale zákony schválnosti sú nám každému známe. Už od prvého dňa na strednej škole ma neprestávalo prekvapovať, ako moji spolužiaci môžu vysliediť práve toho človeka, ktorý absolútne nemá náladu na rozhovory. Boli ako poľovnícke psy, ktoré keď zbadajú korisť, nenechajú ju ujsť, ale ju uštvú až na smrť. No ale i tak to boli moji kamaráti. Kráčal som už smerom domov, stále po pobreží, keď som začul nehorázne hlasné výkriky. Chalani boli odo mňa vzdialení na najmenej tristo metrov a už mi to pílilo uši. No a čo by to bolo za chlapcov, keby sa takto večer nechceli hodiť do ešte nevychladnutej vody. Bežali smerom ku mne, odhadzovali svoje oblečenie až zostali len v plavkách, všetci šiesti ma vzali spolu na ruky a nedbajúc na moje protesty sa spolu so mnou hodili do vody. Fakt boli ako malé deti, blbli, ponárali sa, špliechali a smiali sa. No skúste sa nesmiať, keď máte toľkých debilov okolo seba a ešte aj vy patríte medzi nich. Tiaha, ktorú som mal celý čas na krku zrazu ustúpila. Bol som šťastný, a tak som to neriešil. No po pár sekundách mi to došlo. Ja debil som si zobral z domu mobil v obale na šnúrke, ktorú som si zavesil na krk. A teraz sa mi uvoľnil a skĺzol niekam do vody. Môj hysterický rehot prehlušil všetok hluk, ktorý chalani produkovali svojimi hlasovými orgánmi. "Čo sa stalo?" pýtal sa ma so smiechom jeden z mojich bývalých spolužiakov. "Predstav si, že by si za jeden rok stratil tak päť mobilov." nabádal som ho. Zmätene na mňa pozrel. "No a čo s tým?" Brodil som sa k brehu so slovami: "Tak presne to sa mi tento rok stalo. Tento bol piaty." Každý jeden z nich sa začal smiať. Nechal som ich tak a ani som sa nesnažil hľadať ten mobil, pretože to nemalo zmysel.

S istotou viem povedať, že chalani neskôr šli vymetať bary a hľadať nejaké kočky. Pár ráz som šiel aj ja, a šiel by som aj dnes, keby nie je toho mobilu. Pouličné lampy mi svietili pod nohy, všade už bola tma, možno tak desať hodín večer. Zrazu som začul slabé ťapkanie, akoby za mnou šiel niekto bosý, a tak som sa obzrel. Nikde na chodníku nikto nebol. Ani predo mnou, ani za mnou. Možno to je zas len moja pomätená myseľ, presviedčal som sám seba, no i tak som radšej zrýchlil krok. Onedlho som bol doma, kde som sa hodil do postele a ani neviem ako, ale zaspal som.