Game n.h.

1.

Zmätene som behal po dome. Istým spôsobom som vedel, čo sa stalo, ale nechcel som si to priznať. Prišlo mi to ako niečo nemožné, niečo, čo sa deje len vo filmoch. Nedokázal som spracovať fakt, že sa to stalo zrovna mne. Ďalšie možnosti boli, že som sa len buchol do hlavy alebo, že toto celé je len sen, obyčajná nočná mora. Tieto dve možnosti mi momentálne prišli najreálnejšie. No čím ďalej, tým viac som si uvedomoval, že je to realita.

Slzy, ktoré ma už dlhší čas pálili v očiach sa mi z nich samovoľne spustili. Na tvári mi za sebou zanechávali mokrú cestičku, ktorá ma síce štípala, no neobťažoval som sa ju utrieť.

Konečne som si priznal, že v dome nikto nie je. Všetci zmizli. Všetkých uniesli. Presne tak, ako to bolo v tom liste, čo mi pred nedávnom prišiel. Mal som mu venovať väčšiu pozornosť, no nevidel som na to dôvod.

Frustrovane som si prehrabol vlasy. V hlave mi panoval zmätok. Čo teraz spravím? Normálne by som zavolal políciu, no myslím, že by to len zhoršila. Aj keď som ten list čítal dávno, aspoň približne viem, čo v ňom bolo. Istým spôsobom mi zakázal všetko, čo by som teraz mohol urobiť.

Nakoniec som sa rozhodol, že ešte raz prezriem dom. Všetky miestnosti som prechádzal ako bez duše. Vedel som, že nič nenájdem, no potreboval som sa uistiť. Naivne som si nahováral, že všetko bude v poriadku a oni sa mi len zo srandy niekam skryli.

Všetky miestnosti boli prázdne. Úplne som stratil nádej, keď sa zrazu zdola ozval buchot.

Moje srdce vynechalo pár úderov. Neviem prečo, ale mal som strašný pocit, že to ani jeden člen z mojej rodiny nebol.

Aj keď, možno potom nečakanom výpadku prúdu sa Theo zľakol a niekam schoval. Theo sa vie schovávať naozaj na jednotku, na to, že má 5 rokov a je z neho veľký chlap, sa dokáže skryť všade. Aj na úplne malých miestach, do ktorých by nás ani nenapadlo pozrieť. Ale zase, čo ostatný? Mama, Greg a Denise. Tí by sa do nejakej jeho skrýše určite nezmestili. Možno, že sa išli pozrieť ku susedom, či aj im vypadol prúd. A vlastne so sebou mohli zobrať aj Thea.

S touto teóriou som bol spokojný, aj keď som vedel, že klamem sám seba.

So stiahnutým hrdlom som sa nervózne blížil k schodom. Ruky sa mi potili a nekontrolovateľne triasli. Môj žalúdok na tom nebol tiež dobre, stavil by som sa, že sa mi musel minimálne päťkrát pretočiť. Takto zle mi nebolo ani vo výťahu a to je čo povedať, keďže mám klaustrofóbiu a výťah je pomerne malé miesto.

Potichu som našľapoval na schody, nechcel som na seba upútať žiadnu pozornosť. Predstavoval som si, že som baletka, no tá predstava sa mi ani trochu nepáčila, tak som radšej zvolil špióna. V každom prípade som sa nemohol porovnávať ani k jednému. Moje kroky boli ťažké až som mal pocit, že dupocem viac než slon.

Začínal som sa cítiť ako blázon. Namiesto toho, aby som uvažoval, čo spravím, keď vojdem do kuchyne a bude tam nejaký vrah, sa moje myšlienky točili okolo baletiek, špiónoch a slonoch. Výborne Niall, krízové situácie zvládaš vážne na jednotku.

Víťazoslávne som sa dostal na prízemie. Chcel som rovno zamieriť do kuchyne, odkiaľ sa ozval ten buchot, no zasekol som sa. Ak tam je naozaj nejaký vrah, tak tam nemôžem len tak napochodovať. Potrebujem nejakú zbraň alebo štít. Porozhliadal som sa dookola, no nič lepšie než vešiak som nezbadal.

Podišiel som k nemu a zobral ho do rúk, našťastie bol drevený, čiže nebol vôbec ťažký. Naozaj, akoby tu čakal práve na mňa, čo ma tak trochu aj desilo, ale sám som ho sem postavil, takže žiadna pasca by to nemala byť. Pôvodne mal byť len na ozdobu (preto som ho nedal ku dverám), ale ako vidím, teraz je užitočnejší než som si kedy myslel, že bude.