Game n.h.

2.

Pomalými krokmi som sa blížil k Harryho vile a oči mi neustále behali po okolí. Na jednej strane som sa už chcel dostať dovnútra a zohriať sa, pretože moje telo to naozaj potrebovalo, no na druhej som sa bál. Možno tam na mňa niekto čaká, možno je toto pasca, možno už nikdy neuvidím svoju rodinu a skončím mŕtvy, možno sú aj oni mŕtvy, možno je Harry mŕtvy.

Nevedel som absolútne nič. Bolo to akoby som vysel z priepasti a niekto ma držal za ruky, mohol ma vytiahnuť a zachrániť, ale mohol ma aj pustiť a zabiť. Môj osud teraz nezáležal odo mňa, ale od neho.

Vyšiel som pár schodov, čo mal Harry pred domom a váhavo sa dotkol kľučky. Bola celá studená, ale ledva som to cítil, pretože moje ruky na tom boli horšie, dokonca mi robilo problém tú kľučku držať.

Pomaly som otvoril dvere, ktoré pri tom zavŕzgaly. Donútilo ma to pevne pritisknúť viečka k sebe, tak nejak som aj teraz zabudol dýchať, ale čo na tom záležalo? Mal som strach a vôbec som sa tu necítil príjemne. Síce som bol ešte stále vonku, nevedel som sa zbaviť pocitu, že tu nie som vítaný. Nohy som mal ako zo želatiny a moje jediné prianie bolo, aby som nespadol na zem. Neviem či som sa vôbec niekedy takto bál, no uvedomoval som si, že musím ísť dovnútra. Teraz pomaly otvor oči a vstúp do domu, prikázal som si v hlave a nakoniec tak aj urobil.

"Haló?" zakričal som do zastrašujúceho ticha, ktoré tu vládlo. Naozvala sa mi žiadna odpoveď. Aké nečakané. Chvíľu som tam tak ostal stáť, nebudem klamať, váhal som, no potom som sa odhodľal zavrieť dvere, čo možno nebol úplne najlepší nápad. Okná boli zastreté a v dome bola obrovská tma, jediný zdroj svetla išiel práve cez ne, ale teraz....

Párkrát som zažmurkal v snahe rozpozerať sa, aj keď to moc nepomáhalo. S nádejou som začal hmatať po zapínači svetla na stene vedľa mňa, keď som ho konečne našiel, trochu som si vydýchol. "Prosím," zašepkal som tesne pred tým než som ho stlačil. V mojom dome vyhodili elektrinu, ale tu nemuseli, dúfal som, že ani nevyhodili. Celkom sa mi uľavilo, keď svetlo zablikalo a nakoniec sa úplne rozsvietilo. Síce ma to najprv donútilo privrieť oči, no keď som sa rozpozeral, na tvár mi samovoľne vyskočil úsmev. Aj keď len nachvíľku, ale bol tam.

Nič sa tu nezmenilo. Očami som prechádzal biely gauč, na ktorom bolo rozhádzaných veľa vankúšikov a jedna pokrčená deka. Vyzeralo to, akoby tam ešte pred chvíľou niekto ležal. Pred gaučom stál menší stolík, kde sa nachádzal pohár s minerálkou, servítky a nejaké tie časopisy. Oproti tomu, na hnedej stene, sa nachádzala obrovská plazma a na zemi bol hnedý koberec, ktorý Harry na začiatku úplne neznášal, ale potom zrazu zmenil názor. Doteraz sa neviem zbaviť pocitu, že tam zažil nejaké horúce chvíle s Ciarou, ktorá bola v tom čase jeho "kamarátka." Musel som sa uchechnúť, bola asi taká kamarátka ako Kendall, čiže s výhodami. Síce sa nám nikdy nepriznal, všetci sme to vedeli.

Striaslo ma od zimy a to ma tak trochu vrátilo do reality, nepríjemný pocit sa znovu vrátil a žalúdok sa mi opäť stiahol. Spomenul som si, že sa potrebujem zohriať a keďže tu bolo chladnejšie než vonku, moje prvé kroky smerovali k menšiemu zariadeniu, čo ovládalo radiatóry v celom dome. Nevedel som s tým vôbec narábať, tak som tam jednoducho niečo postláčal a dúfal, že to pôjde. Chvíľu to určite potrvá, pretože tento dom, lepšie povedané vila, bol dvakrát väčší než ten môj a musím podotknúť, že aj ten môj bol veľký, ale s týmto tu sa teda naozaj nedal porovnávať. Nemusel som byť v škole jedničkár, aby som vedel, že čím väčší dom, tým dlhšie potrvá jeho zohriatie.

Poobzeral som sa okolo a musel si položiť otázku: "Čo teraz?" Mám prehľadať celú túto obrovskú vilu? Alebo som sa tu mal stretnúť s Harrym? Alebo s niekym iným?