Tiger a JA

Prológ

Odrazu som prestala vnímať okolité dohady Sandži a Nimaya.  Nikto z nás nechápe ako sme sa ocitli na tomto mieste, ale sme tu. More pretekajúce pomedzi naše prsty odráža oranžové svetlo zapadajúceho slnka. Obklopoval nás len piesok, more a stromy. Ostrov vyzeral byť pustý a bez známky civilizácie. „Mali sme šťastie, že sme narazili na tento ostrov." Povedala si San popod nos. 

„To áno, ale na signál už také šťastie nemáme. Loďka ma na pravej strane celkom veľkú dieru. Ja ... neviem čo budeme robiť."

„Predovšetkým nepanikárme. Aj tak by nám to  nepomohlo a dôležité je, že sme ostali pokope. Takto si lepšie pomôžeme." upokojovala som svojich priateľov. Volám sa Piriya. Som z polky indka a z druhej polky angličanka. Dlhé hnedé vlasy po pás mi často zakrývajú modré oči. Nik kto ma videl by nepovedal, že som indka nakoľko prevládajú u mňa otcove črty. Jediné čo mi ostalo po mame boli oči a farba vlasov. Pred dvoma mesiacmi som sa vydala na plavbu do Indie s mojim otcom Williamom Smithom ako darček k  mojej 18-tke. Priezvisko mám po mame keďže som sa narodila po svadbe. Celým menom Piriya  Lalita Sanmue. Osem rokov dozadu som spoznala dvoch úžasných súrodencov. Sandži a Nimaya. Boli to dvojičky, no veľmi sa nepodobali. Sandži mala dlhé čierne vlasy, chudú postavu  a malé hnedé oči. Nimay bol jej presný opak. Tmavá pleť, krátke tmavohnedé vlasy, obrovské hnedé oči a plnšie pery. Na postave si pravdepodobne dal záležať, pretože pokiaľ som dobre vedela dosť vo voľnom čase cvičil. Až teraz keď nad tým uvažujem, Nimay je celkom pekný chalan. Čo celkom... Dosť pekný, no nikdy som o ňom tak neuvažovala. Pochádzali z Indie, ale v Anglicku študovali na tej istej škole ako ja. Už ako deti sme vedeli, že patríme k sebe. Boli sme si veľmi blízky a keďže som nemala nijakých súrodencov boli mi ako rodina. Dlho som počúvala príbehy o ich rodnej krajine a vedela som, že odtiaľ pochádzala aj mama. A tak som otca presvedčila na plavbu do Indie, ako darček k mojim narodeninám. Samozrejme som musela zobrať aj svojich indických priateľov, ktorých otec bral ako vlastných. Počas jedného večera sme sa boli prejsť na hornú palubu kde bol vystavený čln na okraji lode. Nikdy predtým sme si ho nevšimli. Odrazu som mala silné nutkanie doň nastúpiť a tak sa aj stalo. Nimay  a San ma poslušne nasledovali, keď zrazu sa čln sám spustil a my sme rovno dopadli na rozburácané more. V člne neboli žiadne veslá a všetci sme silno kričali. „Pomoooooc."  „ Haloo, tu smeee. Vidí nás niekto?" Žiadna odpoveď. Tlak v hrudníku sa mi zväčšoval. Pamätám si ako sme sa zúfalí pozerali na odchádzajúcu sa loď pred našimi očami. Chvíľu na to prišla veľká búrka, ktorá nás zmietla a odniesla ďaleko. Prebudili sme sa až tu. Na čudnom ostrove bohvie kde.

Ďakujem, že ste si prečítali úvodnú časť môjho príbehu. Ak máte akékoľvek pripomienky, kladné či záporné, neváhajte ich napísať do komentára. Určite ma to veľmi poteší. Pekný deň :)