Tiger a JA

3. Človek tigrom, tiger človekom

Kráčali sme džungľou pomedzi stromy a husté kríky na ktorých rástli bobule všeho druhu. Raz som sa dokonca pokúsila odtrhnúť si aspoň jednu, ale tiger zavrčal a prísne sa na mňa pozrel.

„To ma chceš nehať celý čas o hladu?" Neodpovedal.

„Vieš, ja som človek, takže potrebujem nejaké jedlo." Bez slova sme ďalej pokračovali až sme prišli ku bielemu chrámu, ktorý vyzeral ako Tádž Mahal. Viedol ma popod bránu a skrz krásne záhrady. Bolo tam toľko rôznych druhov kvetov a vôní až sa mi na malý moment zatočila hlava. Okolo mňa som pozorovala hru farieb. Bola som taká pokojná a taká šťastná zároveň, že som nevedela kam skôr pozerať. Po vstupe do vnútra som rovnako onemela. Biele mramorové kachličky odrážali každý lúč prechádzajúci chodbou. Všetko bolo také čisté a krehké. Keď som konečne našla slová spýtala som sa. „A čo teraz? Je to tu krásne, ale stále nechápem prečo si ma sem zaviedol." Kráčali sme chodbami plnými obrazov cudzích neznámych Indov. Odrazu mi do oka padne obraz mladého muža. Presne toho ktorého som stretla párkrát na pláži.

Nedávalo to zmysel. Pod obrazom bol dátum: rok 1568. Vyzerali úplne  na vlas rovnako. Určite to bol nejaký vnuk čo sem prišiel a toto postavil. Slnko už pomaly zapadalo a na nebi sa objavovali jemné črty mesiaca. Postavila som sa na odchod no tiger zavrčal ako náznak protestu.

„Dole ma čakajú priatelia. Určite sa o mňa veľmi boja. Toto im nemôžem robiť." pozoroval ma a následne odišiel. Myslím, že každá snaha ujsť by bola márna. Učili nás nebežať pred vlkom a pred tigrom to bude asi rovnako zbytočné. Niekoľko hodín som strávila vyzeraním z okna a sledovaním hviezd. Boja sa o mňa. Keby som im aspoň mohla dať vedieť kde som, čo som. Ozval sa šum a keď som sa otočila už tam stál. Celý vo svojej kráse. Pozoroval ma, no mala som pocit, že aj trošku skúma.

„Vitaj v mojom dome, Piriya." Vie moje meno! Keďže nás sledoval niekoľko dní, ešte aby nevedel. Jeho pohľad sa do mňa prevŕtaval neskutočnou silou. Môže mať muž takýto vplyv na ženu?

„Je pekné, že vieš moje meno. No ja stále neviem to tvoje." 

„Prepáč som neslušný. Volám sa Krišan Giridhárí Radžhem. S priateľmi teraz obývate môj ostrov." zamračila som sa. Jeho ostrov?

„Ako to, tvoj? Máš na neho papier?„ ​

„Papier nepotrebujem. Kedy si ostrov bol len časťou mojej veľkej ríše. No teraz ostal z nej len tento ostrov." Neustále som zmätená. Hovorí o sebe ako keby mal sto rokov. „ Poď Piriya, vidím tvoje zmätenie, ale sľubujem, že ak mi dáš priestor, všetko ti vysvetlím. Zodpoviem aj tie otázky, ktoré si neustále kladieš pri pohľade na môj prívesok a tvoj prsteň." Naozaj som bola z neho viac zmätená ako som prejavovala navonok. Odviedol ma do veľkej miestnosti kde stál stôl plný jedla. Bolo na ňom všetko, od ovocia po mäso. Spomenula som si na hladujúcich priateľov na pláži.

„Ale kým začnem musíš sa najesť. Si veľmi vychudnutá."

 „ Ospravedlň ma, ale tvoju ponuku musím odmietnuť. Moji priatelia sú tiež hladní a bolo by nefér ich tam nechať hladovať zatiaľ čo ja by som sa tu napchávala." aj keď som naozaj príšerne hladná.

„Drzá no zároveň aj zdvorilá a poctivá. Zaujímavé vlastnosti u jedného dievčaťa."

„Drzá? Kedy som bola ja drzá?" , vyskočila som na neho. „Napríklad teraz a ak by ti to nestačilo mám ďalší príklad. Keď si mi odmietla vrátiť môj medailón. Čo mi pripomína, že by si mi ho už  mohla vrátiť Piriya."

„ Najprv odpovede. Mimochodom prečo stále opakuješ moje meno?„

„Páči sa mi, no som zmätený. Nie je spisovné meno Priya? Prečo Piriya?"