Sny:33♥

Hlas

Prechádzala som sa v parku, keď som započula brnenie v uchu a vnútorný hlas mi niečo vravel. Vravel mi, že mám odísť. Odísť definitívne. Vypariť sa niekde, kde budem sama. Navždy. Je to správne? pýtala som sa sama seba. Starká by sa iste zľakla, ale za pár dní by na mňa zabudla. Veď ja nie som vôbec podstatná. Prechádzala som sa v parku a pozorne sledovala lietajúce lastovičky naokolo. Zrazu som sa zastavila, kopla do oblého kamienka, ktorý mi zavadzal v ceste a odbočila z cesty. Sadla si pod kvitnúcu čerešňu a zadívala sa na kvety na strome. Rúžové lupene kvetov a včeličky poletované z kvetu na kvet ma totalne fascinovali. Dívala som sa na cely ten cyklus prírody a popri tom zabudla na čas. Ani som si nevšimla ako okolo mňa prechádzali mamičky s kočíkmi, starenky s ťažkými taškami a deti prevážajúce sa na bycikloch a korčuliach. Vôbec som nepostrehla deti ukázajúce na mňa prstom a ich smiace sa tváre, až na konci, keď jedno z nich do mňa hodilo kamienok. Práve ten, ktorý som ja pred tým odkopla preč z cesty.

,,Ahoj!" prišla som domov a tvárila sa pokrovo. Aj starká mala poker face a pozdrav mi opätovala. ,,Dala si si na čas." počula som tichý hlások. Nereagovala som. Vyšla som hore schodmi a z komody som vybrala ruksačik, ktorý mi ešte daroval otec, keď sme išli na spoločný výlet, pred tým než...nechajme to tak. Prázdny ruksak som hodila na posteľ a sadla si na zelený sedací vak. Mám? Nemám? búrili vo mne otázky. Išlo mi puknúť srdce, ale nakoniec som sa rozhodla. 

Jeden ruksak mi stačiť nebude. pomyslela som si. Preto som vybrala zo skrini väčší bledo modrý ruksak, ktorý je vhodný na turistiku a jeden malý kufrík, kde som sa rozhodla dať jedlo. Otvorila som dvere na šatníku a vybrala štyri pohodlné tričká s krátkym rukávom a štyri jednofarebné tričká s dlhým rukávom. ,,Keď mi bude niečo chybať, tak si to dokúpim." povedala som sama sebe potichu aby ma starká nepočula. Aj keď mám izbu na poschodí a mám zatvorené dvere, starká zvykne po búrlivej hádke stáť za dverami. Asi preto, lebo mi chce venovať ospravedlnenie za hádku, no málokedy sa jej to vydarí bez ďalšieho konfliktu. Niežeby som sa so starkou hádala často, ale ak som sa už hádala, v dome bolo dusno aj niekoľko týždňov. Pokračovala som v balení a do ruksaka si narvala niekoľko nohavíc a mikín. ,,Peniaze!" zakričala som, ale hluk hlasu som korigovala. Smerovala som smerom k posteli. Natiahla ruku pod posteľ a vybrala hlinené prasiatko, ktoré som dostala ešte ako malé dievčatko s hnedými vláskami. Chcela som najprv cez malý otvor prestrčiť nejaký úzky predmet, ale nedarilo sa mi vybrať žiadnu bankovku. Musím ho rozbiť. povedala som si. Vzala som prasiatko a s rozbehom som ho udrela o roh steny pod oknom, kde som rada sedávala a sledovala ľudí von oknom. Prasiatko spôsobilo väčší hluk, než som čakala a ja som preto začala hlasno kašľať. ,,Čo to tam robíš?" počula som krik. Hlas sa blížil a spôsoboval rôzne emócie vo mne. Mierila som smerom k dverám, otvorila ich a očkom nakukla na chodbu pred dverami. Nestál tam nik, ale hlas som stále počula. ,,Odpovieš mi?" vravel. Hlas neznel ako starkin jemný a teplý hlások a myslím, že ani jej nepatril. Zo zvedavosti som zatvorila dvere a vyšla na chodbu pred izbou. ,,Nič." odpovedala som a robila som malé kroky blížijúce sa k schodišťu. Chrbát som mala celý čas opretý o stenu a zrak bol upetý len na schodište. Zrazu mi niekto zdola potiahol tričko. Zľakla som sa a pozrela som sa na ľavý bok. Nestál tam nik. Mykla som plecom a zrak som opäť upla na schodište. Krátkymi krokami som sa k nemu nakoniec dostala. Odlepila som sa od steny a oblial ma pot. Začalo mi byť zima a preto som si dúchala na ruky. Pár krát som dýchla, ale potom som musela prestať. Odrazu som začula iný hlas, ktorý patril...