V korunách stromov

I

Stalo sa to kedysi dávno. Kdesi ďaleko. Keď mohol na oblohe po prvý krát obyčajný ľud uzrieť nebeské divadlo v podobe Slnka nahradzujúce Mesiac. Presne v tom momente uzrelo svetlo sveta aj dieťa, ktoré bolo predurčené k niečomu väčšiemu, než moment, ktorý symbolizoval jeho príchod. Zvonivý plač sa ozýval horami, aj dolami. Len málokto ho prepočul. Pre mnohých toto narodenie v tej chvíli neznamenalo nič. No domov, do ktorého zavítal nový život zaplnil láskou, ktorá každou sekundou narastala. Keby len matka a otec dieťaťa vedeli, že počali a priviedli na svet tú, ktorá jedného dňa ukončí to, čoho korene už boli dávno započaté.

Neubehol ani týždeň od narodenia a na zemi sa rozpútalo peklo. Nedá sa povedať, žeby poddaní dovtedy žili šťastne, no to čo sa udialo v ten deň, prekonalo všetko zlé čo sa doposiaľ udialo.

Panovník túžiaci po väčšej moci, ktorá mu bola súdená sa nezastavil pred ničím a pred nikým. Jeho verní radcovia mu zvestovali novinu, že sa nedávno, počas nebeského divadla narodilo dieťa, ktorého príchod znamená jeho záhubu. Kvôli hrozbe v podobe novorodenca dal príkaz zabiť každé dieťa, ktoré sa v poslednom období narodilo. A aj napriek tomu, že vedel, že jeho záhubou malo byť dievča, ktorého príchod zvestovali Slnko a Mesiac zároveň, jeho rozkaz bol jasný: „Zabite každé a jedno dieťa! Chlapec, či dievča. Novorodenec, či batoľa. Zabite ich všetkých!" prikázal generálom, a tí to dali rozkazom svojmu vojsku.

Otcovia bránili svoje deti. Matky nariekali a boli ochotné obetovať svoje vlastné životy, no aj tak nezabránili tomu, aby ich deti umierali.

Len devätnásťročná Lada so svojim rovesníkom, najlepším priateľom, manželom a otcom ich spoločnej dcéry sa rozhodli na útek, ako aj mnoho ďalších rodín. Na strane Lady a Gabriela ale stálo šťastie. Po namáhavej a tŕnistej ceste, kedy putovali z jedného údolia k druhému, sa nakoniec usadili v oáze menom Africa. Bolo to miesto pokoja, aj napriek nebezpečnej zveri, ktorá tu prebývala. Títo dvaja manželia cítili, že práve tu budú v bezpečí aj s ich dcérou pred krutým a šialeným panovníkom Krystofom z Vlčieho údolia.

Uprostred pokojnej noci sa Lada zobudila. Začula hlasy, ktoré každou sekundou naberali na intenzite. Vedela, že hlasy sú už neďaleko krátera, pri ktorom sa počas tejto noci utáborili. Práve, keď chcela zobudiť Gabriela, začula niečo, vďaka čomu vedela, že tie hlasy im nijako neublížia.

„Dať rozkaz zabiť vlastného syna len preto, aby neohrozil svoju moc... To nie je vládca, ale monštrum!" rozhorčene šepkala vysoká bruneta. Lada vykukla spod kameňa, aby si obzrela tých, ktorých sa zo začiatku bála, no teraz voči nim prechovávala rešpekt. Keď si ich obhliadla, vedela, že tí ľudia nie sú, ako ona a jej manžel.

„Nemaj strach. Dieťa, ktoré nastolí mier prežilo. A je niekde tu."

Lada stuhla. Odrazu sa v nej bil strach s rešpektom. Mala pocit, že pre nich nie sú hrozba. No zistenie, že sú z kráľovskej rodiny malo na ňu väčší vplyv. Potichučky sa snažila vypariť. Skrčila sa a s pohľadom upierajúcim na škáru, v ktorej bolo ešte stále vidieť dve neznáme osoby, pomaly ustupovala. Osoby sa vzďaľovali a ona už bola na mieste, kde spal Gabriel. Okamžite k nemu pribehla a snažila sa ho zobudiť. Kým sa, ale Gabriel prebral, ona už mala zbalené a v rukách držala dieťa.

„Čo to robíš? Deje sa niečo?"

„Našli nás! Musíme okamžite odísť!"

Gabriela tieto slova rázom prebrali. Stočil deku, vzal zopár veci z rúk Lady, vrátane ich dcéry a spoločne sa vybrali na východ.

„Kto to vlastne bol?" vyzvedal Gabriel, keď už pomaly vychádzali z oázy.

„To neviem. Ale viem, že boli z kráľovskej rodiny. Obe mali vo vlasoch kráľovsky klenot a na hrudi pripnuté brošne v tvare vlka."

Gabriel zastal a zahľadel sa na ustráchanú Ladu: „Je to už niekoľko týždňov. Vyvraždili takmer všetky deti, prečo prenasledujú práve nás?"

„Pretože nezabili to správne dieťa a oni to vedia." Ženský hlas, ktorý sa ozval spoza nich ich vydesil, no keď sa obzreli pred seba, stála tam ešte jedna osoba. Boli obkľúčení.