V korunách stromov

III

V korunách stromov sa okrem vtáctva, ktoré tam prebývalo, ukrývalo aj jedno nezbedné dievča, ktorému sa šibalstvo ligotalo v očiach. Túto rebelku menil čas na ženu a ona čo nevidieť mala prevziať zodpovednosť za veci, o ktorých sa jej ani nesnívalo. A síce mala vo svojom živote mnoho učiteľov, žiaden z nich sa ani slovkom nezmienil o tom, čo sa kedy stalo alebo čo sa kedy udiať má. Žili prítomnosťou a to vďaka Layle, ktorá im ju vedela zabezpečiť. Jej čas sa ale blížil a Helena vedela, že Ina čoskoro príde o svoju bezstarostnosť.

„Ina!" zvolala Helena, keď do nej nekontrolovateľnou rýchlosťou narazilo strapaté dievčisko. Kým sa Ina snažila nabrať dych, Helena na ňu chrlila jednu otázku za druhou.

„Zbláznila si sa? Kde si vôbec bola? A prečo vyzeráš, akoby ťa napadla nejaká zver?"

„To nestojí za reč." Lapalo hnedoočko po dychu. Hlavou jej odrazu preblesla spomienka spred chvíľky, kedy sa v korunách stromov schovávala pred divou zverou. Vtáctvo Inu ale neobľubovalo, a tak sa stal atentát v podobe ďobania, ktorý mal za následok, že šestnásťročná Ina spadla zo stromu. Okrem ľavej ruky, ktorú si poranila sa jej do čela zarylo niekoľko kamienkov, vďaka čomu jej mierne krvácalo čelo. Divokým šelmám v okolí nič neuniklo. Chvíľu váhali, no nakoniec sa rozbehli smerom k doráňanej dievčine. Ina sa v stotine spamätala a rozbehla sa cestou, o ktorej si myslela, že je tá najbližšia k jej domovu. Bežala z plných síl, až prskala sliny všade navôkol. Keď si myslela, že už nemôže, obzrela sa za seba a pridala do behu. Z posledných síl sa naposledy obzrela za seba. Po divokých šelmách nebolo ani stopy, no jej nohy sa nedokázali zastaviť. Na moment zatvorila oči a vyslovila želanie: „Stoj!" a vtedy sa to stalo. Celá upotená a doráňaná narazila do Heleny, ktorá sa pravdepodobne vracala z trhoviska. V rukách zovierala dva plné košíky s jedlom. Keď do nej ale Ina narazila, jeden košík Helene z rúk vyletel a celý nákup sa rozsypal.

„Ja to pozbieram, len..." pokračovala Ina. Prstom, ale Helene ukázala, aby ešte chvíľu počkala. Tá len pokrútila hlavou. Rukou jej rozhorčene naznačila, aby kráčala ďalej a sama si to pozbierala. A síce mala Ina náskok, Helena bola doma skôr.

„Ja to dievča raz..." hundrala si popod nos Helena.

„Stalo sa niečo?" zodvihla hlavu Lada spod kotlíka. Práve pripravovala obed, keď v tom do domu vstúpila Ina. Jeden pohľad na jej dcéru, a hneď vedela čo sa stalo. S prísnym pohľadom odskočila od kotlíka a zamierila si to rovno k Ine.

„To nemyslíš vážne! Takýmto tempom ťa o chvíľu odvediem na cintorín. To sa nemôžeš aspoň raz vrátiť domov bez jediného škrabanca?" Lada svojej dcére zvykla dávať často kázanie o tom, že by si na seba mala dávať väčší pozor. No vždy, keď videla svoju dokaličenú dcéru, akoby videla seba za mlada. Divoká a nespútaná. Dokonca aj ich tváre boli na vlas rovnaké. Okrúhla tvár, na ktorej žiarili dve veľké perly. Drobný nos smerujúci do hora. Plné a nadýchané pery, ružovkastej farby. A strapaté vlasy s gaštanovým nádychom. Čím bola, ale Lada staršia, tým viac ju trápili vrtochy jej dcéry, až kým úplne nezošedivela. Teraz stála pred Inou s prísnym pohľadom a rukami založenými v bok, akoby nikdy nebola mladá a nemala pochopenie pre dobrodružstvá jej dcéry.

„Ešte raz a neželaj si ma!"

„Ak by si chcela, kľudne ti ju prevychovám. Len ma s ňou nechaj chvíľu osamote." Vstúpila do rozhovoru Helena, keď v tom sa ozval hlas zhora.

„Nikto nebude nikoho prevychovávať." Mocným hlasom vyhlásil Gabriel, keď schádzal po schodoch. Prešiel okolo Lady a zastal pred Inou. Opatrne ju oboma rukami oblapil okolo ramien a počkal kým sa mu zahľadí do očí.

„Dcéra moja, čo si to zas porobila? Mama kvôli tebe celá zošedivela. Chceš snáď, aby jej tie šediny vypadli a ona bola holohlavá? A chceš snáď, aby sa mi pritrafil infarkt? Nie som najstarší, no moje srdce je už slabé a vystresované z tých tvojich vrtochov."

„Je mi to veľmi ľúto. Mamičku aj Vás veľmi milujem a naozaj Vás nechcem trápiť. To čo sa stalo dnes bola nehoda. Nerobila som nič divoké. Jednoducho som sedela na strome a pozorovala zver. Keď v tom sa proti mne celé vtáctvo v šírom okolí spiklo a napadlo ma. Nedokázala som sa ubrániť, bolo ich toľko..." Ina sa na moment odmlčala. Smiech Heleny jej nedovoľoval pokračovať. Počkala kým sa dosmeje a až vtedy s vážnou tvárou prehovorila: „ Kvôli ich napadnutí som spadla a poranila sa. Divá zver si ma všimla a okamžite za mnou vyštartovala. Bežala som ako o život. Chvíľkami som si myslela, že zomriem, keď tu odrazu, všetky šelmy sa pominuli a ja som bola neďaleko domu. Narazila som do Heleny, celá šťastná, že som konečne zastala a som v bezpečí."

„Je to pravda..." prikývla Helena, keď sa na ňu Lada s Gabrielom zahľadeli.

Odrazu mali obaja pre Inu pochopenie. Aj keď sa Lada stále naoko hnevala, ošetrila svoju dcéru s láskou a nehou. Netrvalo, ale dlho a Ina sa opäť niekam vybrala. Tentokrát sa ale vyhýbala lezeniu po stromov a divokej zveri. Jej nohy ju zaviedli za niekým, kto mal pre ňu vždy pochopenie. Kráčala pomaly a došľapovala opatrne, no Layle jej kroky aj tak neunikli.

„Chceš ma prepadnúť alebo mi niečo ukradnúť?" ozvala sa starena.

„Nechcela som Vás vyrušiť..."

„Dievčatko, ty nikdy nerušíš." Jej slová boli pre Inu, ako balzamom na dušu.

„Čo to robíte?" podišla bližšie obzerajúc sa všade naokolo. Misky, kotlíky, sklenené a hlinené nádoby, byliny; čerstvé, či sušené. Malá chatrč, ktorá stála hneď za domom síce slúžila len ako stajňa, no pre Laylu to bol hotový palác s nádychom domova. Mnohokrát ju Lada žiadala a prosila, aby s nimi bývala v dome, no starena tento návrh vždy odmietla. Hovorila, že jej domov je tu. Len tu totiž môže vytvárať to, čo ona nazýva kúzlami.

„Mastičky na tvoje rany, aby sme trochu dopomohli času, ktorý ti ich zahojí. Nechceme predsa, aby ti na hlave zostala škaredá jazva. A o svoju ruku sa neboj. Chvíľu bude bolieť, hlavne túto noc, ale o pár dni bolesť pominie." Prekvapená Ina zo stareniných slov na moment onemela.

„Ako viete..."

„Myslíš si, že tie šelmy ťa prestali naháňať, pretože boli unavené?" Ina pokrčila ramenami.

„Myslela som, že zbadali inú korisť." Dodala.

„V podstate áno. Ale myslím si, že mladé mäsko ako ty, by im chutilo viac ako nejaká starena."

Ina pred Laylou padla na kolená: „Ďakujem Vám, Layla." Starene toto gesto vyčarilo úsmev na tvári. Predostrela svoju zvráskavenú ruku pred seba a Ina do nej vložila svoje mladé a hebké líce.

„Pre oči môjho dievčatka všetko." Ich pohľady sa stretli. A aj napriek tomu, že je starena slepá, jej uprený pohľad dokázal pohladiť oči, srdce a aj dušu.

Laylin koniec sa blížil, a ona to vedela. Vedela, že tieto mastičky, malé záchrany a slová, ktoré venuje Ine sú už jedny z posledných. O chvíľu mal nastať deň D a Ina sa mala dozvedieť pravdu, po ktorej by malo začať jedno z jej najväčších dobrodružstiev plné lásky, zrád, boj o holý život a vykúpenia.