V korunách stromov

II

Situácia, v ktorej sa ocitli Gabriel s Ladou a ich dcérou, dohnala Gabriela konať. Odhodil pár veci z rúk a vzápätí si z topánky vytiahol nôž. Oháňal sa ním tak dlho, až kým sa jedna z dvoch neznámych rozosmiala.

„Čo to stváraš?" zasmiala sa tá mladšia. Bola vysoká, štíhla a jej oči svietili v tej tme ako dva smaragdy. Zatiaľ čo mladšiu z dvojice šlo popukať od smiechu, tá staršia, ktorá hľadela na Ladu, akoby jej očami vyrozprávala celý svoj príbeh. Lada sa pousmiala a svojho manžela pohladila po ramene.

„To už by stačilo."

„Ale Lada!" zahľadel sa Gabriel na svoju manželku so strachom v očiach. No ten pokoj, ktorý našiel v jej pohľade ho donútil ukryť nôž na pôvodné miesto. Privinul si dcéru k sebe ešte bližšie, pretože síce vedel, že má Lada pravdu, obavy ním ešte stále lomcovali.

Stará dáma vykročila smerom k Lade. Tá ju celou cestou pozorovala, až kým nestáli jedna pred druhou.

„Lada, dcéra Agona a Frey, je mi cťou ťa spoznať." Vyslovila s ľahkosťou starena. Lada sklopila zrak a mierne sa jej uklonila. Kráľovskou rodinou pohŕdala, no niečo v mysli jej šepkalo, aby tak urobila. Starena obrátila zrak na Gabriela a opäť prehovorila: „Si statočný, ale mierumilovný, presne ako tvoj otec a mama, drahý Gabriel."

Kým Gabriel jej slova vstrebal, chvíľu to trvalo. S uboleným výrazom a trasľavým hlasom šepol: „Ako to viete..."

„Pretože som ich poznala. Videla som ich rásť. Videla som, ako ich láska prekvitala. A videla som aj ako umierali."

Od Lady starena podišla ku Gabrielovi. Pohľadom mu naznačila, aby tvár novorodenca obrátil smerom k nej, a tak aj urobil. Malý život, ktorý na svojich ramenách niesol ešte väčší kríž, než je on sám, spokojne spal. Starena sa pousmiala a jemným hmatom na čele dcéry Lady a Gabriela s pravým ukazovákom vytvorila symbol, ktorý sa na moment rozžiaril a osvietil všetky tváre. Akoby to ale nestačilo, lúč sa vzniesol až k oblohe a po jeho zmiznutí zanechal za sebou stovky trblietajúcich sa bodiek, ktoré vytvárali dojem snehu.

„Čo sa to stalo?" ozvala sa Lada. A síce jej slová smerovali k starenke, odpoveď sa ozvala z úst niekoho iného.

„Tá, ktorá jedného dňa ukončí to, čoho korene už boli dávno započaté. Pre ňu zomrelo stovky životov. No ona ich zachráni miliónov a prinavráti mier, keď nastane ten správny čas."

Nastalo ticho. Odrazu sa všetky pohľady zoskupili na jednom mieste. Vedeli, že nič už nebude také, ako pred tým. No neboli jediní, ktorí to vedeli. Symbol, ktorý zanechala starena na čele malého dieťaťa, vyslal správu do každého zakutia. O tom, že dievča prežilo sa dozvedeli všetci živí, aj mŕtvi. Hluchí, aj slepí. Bohovia, aj Matka Zem. Neuniklo to ani Krystofovi, ktorý v tom čase postával na balkóne a hľadel na bielu žiaru, ktorá bola od neho vzdialená niekoľko míľ. Oboma päsťami rozhorčene udrel do kamenistého zábradlia, až sa vytvorila prasklina, ktorá sa neustále prehlbovala. Najstarší radca, ktorý v Krystofovom ráde prebýval, povedal: „Stalo sa len to, čo sa stať malo."

„Na koho strane si?!" rozhorčene vyprskol.

Najstaršieho radcu to ale neumlčalo. So sklopeným zrakom pokračoval: „Vedeli sme, že prežije. Vedeli ste to aj Vy."

„Ak by som to vedel, nechal by som snáď vyvraždiť všetkých novorodencov?!" kričal

„...a batoľatá." Dodal starec.

„Zabil som vlastného syna kvôli vašim radám. Môjho nástupcu a princa Vlčieho údolia."

„Zabiť princa, znamená zabiť kráľovho syna. Vy, ale nie ste ten, za koho sa vydávate. Nezabili ste princa, zabili ste len svojho syna." Pohár pretiekol a Krystofova zlosť sa rozliala všade navôkol. Za iných okolností by dal Najstaršieho radcu odviesť do žalára, kde by si počkal na verdikt svojho trestu. No jeho slová Krystofa rozhorčili natoľko, že sa neovládol a na mieste mu za pomoci svojej sily rozpučil hlavu holými rukami. Krv sa rozprskla všade naokolo, no najviac pokryla Krystofovu tvár. Ešte stále rozhorčení, vydal rozkaz, aby telo Najstaršieho radcu odviedli a odhodili na Zeusovo Námestie, kde bude všetkým na očiach. Panovník Krystof bol krutý a všetci to vedeli. No keď sa dopočuli a na vlastne oči uvideli čo sa stalo s Najstarším radcom jeho rádu, nenávisť voči svojmu vládcovi nahradil strach. Z krutého vládcu sa stal šialený vládca a nikto nevedel, kto ako ďalší skončí za obeť pod jeho rukami.

O niekoľko míľ ďalej, na mieste nazývanom Oáza Africa sa ešte počas noci starena vďaka svojim schopnostiam dozvedela, že Najstarší radca zomrel. No rozhodla sa, že pred svojou spoločníčkou o tom pomlčí. Nad ránom sa, ale žena zobudila a keď okolo seba uvidela len Ladu, Gabriela a ich dcéru, zodvihla sa a so zvláštnym pocitom na hrudi, vybrala sa nájsť svoju spoločníčku. Starú dámu našla o niekoľko metrov ďalej pri jazierku, na ktoré dopadali drobné listy.

„Vstala si nejako priskoro." ozvala sa starena. No jej hlas neznel ako zvyčajne.

„Pani Layla, stalo sa niečo?" starena sa ale odmlčala. Žena podišla bližšie a usadila sa vedľa nej: „Viem, že sa niečo stalo. Ten pocit na hrudi... Prosím Vás, povedzte mi o čo ide."

„Je mi to ľúto, Helena..." s pokorou prehovorila po dlhšom tichu Layla. Helene stačilo týchto pár slov a okamžite vedela, čo sa stalo. Jej tvár zaliali slzy. Srdce sa jej roztrieštilo na milión časti a myseľ zaplavil hnev. Zo zeme vystrelila ako šíp a vybrala sa za špičkou svojho nosa. Kým ale stihla odísť, starena jej venovala pár slov: „Nenávisť plodí ďalšiu nenávisť. To, čo potrebuješ je nájsť odpustenie."