Detska laska

31.12. 2014-Smolenice

Karin úspešne zvládla vysokú školu. Je z nej šikovna ekonómka. S Kiarou  bývajú v prenajatom 2 izbovom byte , ktorý spolu platia. Obe pracujú spoločne v jednej firme . Taktiež plánujú spoločne podnikať. Majú čas na zábavu aj oddych. Chodia spoločne za rodinou do svojej rodnej dediny. Život vyzerá ako z rozprávky, avšak bez lásky život nie je životom.

Napriek dlhému uvažovaniu kde stráviť nový rok sme sa s Kiarou rozhodli , že bude najlepšie ak tentoraz pôjdeme do Smoleníc za rodinou. Ani jedna z nás nemala súrodencov , ale naše maminy si boli veľmi blízke. Obe boli rozvedene, sklamané láskou. Aj moja , aj Kiarina mamča si našli v 45-ke vraj toho "pravého". Moj nevlastny otec Vlado bol fajn človek. Vedel , že mi otcom nikdy nebude a preto si zaumienil , že bude mojim kamosom. Tento nápad sa mi pozdával, takže som ho prijala za mojho "kamoša".

Sedeli sme na vlaku so sluchadkami v ušiach. Vyhŕkla mi slza. Nebolo to až tak dávno , keď sme presne takto spolu cestovali ako 15 ročné.Kiara zbadala, že plačem . Začala ma šteklit a ja som sa na celý vlak rozosmiala ako divý kôň. Všetci v kupé na mňa udivene pozreli a Kiara chytila záchvat smiechu na mojom výraze . Buchla som ju novinami.

,,Ty si fakt blbá!" povedala som so smiechom.

,, Čo tu reveš? Revať si mala v Blave . Dnes večer sa bude piť, jesť a smiať! Nechcem vidieť žiadne slzy." povedala povzbudivo.

Usmiala som sa lebo mala pravdu.

Zhodila som si veci a objala som maminu. Tak silno som ju obijmala až som sa bála ,že nevie dýchať.

,,Som tak rada , že si tu!" bozkavala ma po čele a líci. Dobre vedela , že bozk na ústa si nechám len od chlapcov.

Vybalila som si pár vecí z tašky a išla som mamine pomáhať s prípravami. Robili sme chlebíčky, koláče a rôzne dobroty. Spoločnými silami sme boli rýchlo hotové. Obliekla som sa , obula som si teplé, štýlové čižmy a vykročila som do zázračnej krajiny pokrytej bielym plášťom . Na vlasy mi padali vločky, ktoré sa zbierali do rôznych čipiek. Tie ostatné vločky tancovali okolo seba krásne tančeky,ktoré by porazili aj skúseného tanečnika.Prechádzala som sa po chodníku, ktorý viedol k Jakubovmu domu. Bola som prekvapená ako sa všetko zmenilo. Namiesto starých domov, ktoré boli zrutene vyrastli nové,krajšie a moderne domčeky, domiská. Presla som úzkou ulickou, na jej konci stál obrovský dom. Tam býval kedysi Jakub. Bola som na jej konci a uprene som hladela na ten dom. Išla som odbočiť do prava , keď sa čosi stalo. Narazila som do niekoho. Rýchlo zo mňa vypadlo jedno "sorry" a snazila som sa utekať ďalej.

,,Karin?" ozval sa za mnou velmi známy hlas. Otočila som sa a stal tam Jakub. Od kedy som ho videla naposledy prešiel rok. Vtedy som bola rovnako rozrušena ako teraz. Vymenili sme si pár slov, objali sa a išli ďalej.

Teraz to však bolo iné. Nikam som sa neponahlala a očividne ani on. Zdalo sa mi ,že je len na prechádzke.

,,Pane Bože Jakub ! Dávno som ta nevidela. " pribehla som k nemu a automaticky sme sa objali. Úprimne sa mi pozrel do očí.

,,Chýbaš mi..." povedal so smútkom v hlase.

Čože? Ja mu chýbam? Však sme nikdy neboli veľký kamoši.

,,Je naozaj dobré vidieť ta znovu..."ticho som povedala.Chvilu mlčal a len sa na mňa pozeral.

,,Kde budes oslavovať Nový rok?"

,,Asi s mamkou,Vladom, Kiarou , jej mamkou a jej nevlastnym otcom. Prečo?"

,,Chcel som tráviť večer s rodinou, ale volal mi Alex že prišiel aj on za rodinou. Myslel som si , že budeme do 23:00 s rodinou a ptm by sme vybehli do mesta na ohňostroj a prípitok. Nepridate sa?"spytal sa s nadejou v hlase.

,,To znie fajn . Tiez som Nový rok nechcela prežiť len pozeranim telky a Kiara bude mat podobný názor."

,,Skocime pre vás k vám o 23:00 dobre ? Budete u vás?"

,,Hej budeme. Tak potom ešte predtým volaj či sa niečo nezmenilo."

Vymenili sme si čísla a objali sme sa na rozlúčku. Vytočila som Kiarino číslo v mobile a všetko som jej vyrozprávala. Bola rovnako nadšena ako ja , že uvidí znovu Alexa.