Takýchto večerov sa vždy obával a snažil sa im vyhnúť, no nie vždy sa mu to podarilo. Náhly nával spomienok a myšlienok mu spôsoboval trieznivú bolesť hlavy, ktorá pomaly prešla k hlbokému plaču. Nikdy neveril, že niekedy nechá, aby ho jeho slabosť ovládala, ale nedokázal sa tomu ubrániť a to ho skľučovalo, čím ďalej viac.
Pýtal sa sám seba, či mu to za to stojí. Žiť naďalej život, ktorý sa snaží zaznamenať do detailu, aby nakoniec jeho spisy zapadli prachom.
Nechcel dopustiť, že by on sám, tak silný človek niekedy mohol padnúť na také dno ako počúval nájomníčku oproti. "Videli ste dnes toho suseda oproti? Nie? Podľa mňa sa v niečom utápa."
Tento krátky výrok starej ženy, ktorá bývala oproti sa mu zdal neuveriteľný a tieto slová sa stali štartom akejsi novej cesty utrpenia. Utrpenie povýšené o ustavičné kladenie si otázok, či naozaj už nemá, prečo bojovať.
Bolo mu jasné, že chce bojovať. Ten pocit, že sa každý večer odhodlal si sadnúť za stôl a prehrať si každý jeden moment, ktorý mu spôsoboval bolesť a pocit nesmiernej straty. Straty, ktorú nedokáže nikto, ničím nahradiť.
