Telo sa mu triaslo mrazom. Prebudil ho totiž chlad vanúci z okna, ktoré včera večer zabudol zavrieť. Pohľad sa mu prepadol na teplomer položený v hornej priehradke stola. Ortuť ukazovala mínusové hodnoty a uvedomil si, že mohol zamrznúť vo vlastnom byte. Jednoducho by umrzol a život by bežal bez neho, veď tak to aj chcel, ale stále ho tu držala tá jedna vec, pre ktorú obetoval každý jeden kúsok jeho života. Potreboval zapísať každý moment jeho trápenia, utrpenia a bolesti, ktorú nadobudol počas jeho najkrajších rokov jeho života. Oslovoval ich najkrajšími, pretože presne vedel, že to bol vrchol jeho radosti, už nikdy viac neokúsi mladosť v pravom slova zmysle. Nikdy by to však nechcel zažiť dva krát. Udalosti sa stali a je jeho povinnosťou na tomto svete zanechať to najlepšie, čo mu osud za terajší život dovolil zažiť.
Nechcel, aby ho nikto v takomto stave videl, takže rýchlo utekal do kúpeľne. Podarilo sa mu zo seba spraviť človeka, ale pohľadu do zrkadla sa vyhýbal, len ako sa dalo. Nechcel vidieť pravdu. Radšej si obraz sám seba predstavuje. Vidí sa inak ako ho vidia ostatný.
Chodil na vysokú školu v meste, kde sa musel prisťahovať, pretože by si nemohol dovoliť cestovať z malého mesta do veľkej metropoly ako to rád nazýval. Našiel si veľmi malý nájomný byt v centre mesta, kde sa mohol zložiť a utápať sa vo svojich myšlienkach. Na jeho pomery bol byt malý a dosť zatuchnutý, ale nemohol si dovoliť viac. Zobral ho len kvôli tomu, že mu nájomníčka dovolila sa nasťahovať ešte v ten deň a električkou to má kúsok do školy.
Škola je veľmi stará budova na kopci. Jej gotická časť sa vypína ponad rieku, takže celá škola budí dojem chrámu. Veľké okná vypĺňajú vitráže zo zašlej doby. Vežičky, rímsy, upchaté odkapávače a hlavne silný zápach zatuchlej, starej budovy. Budova, teda budila dôstojný dojem a on vedel, že si vybral správne aj keď do školy chodil, len dva týždne.
