Márne sa pokúšal zavrieť okno. Jarný príval teplého vzduchu sa oprel do okeníc zaprášených už dlhé mesiace. Lesk prenikavého slnka mu udrel do očí. Pocítil ten jemný, teplý vánok, prechádzajúci celou tvárou. Tento moment prerušil úder dreveného rámu okna, a tak prvý jarný nádych skončil pri prvom údere slabej okenice.
Život stále rovnaký, ale predsa chvíľami meniaci sa malými, ale dôležitými pokrokmi doby, či času, pomyslel si a zapísal do svojho čierneho notesu, ako každý večer kedy pociťoval určitú potrebu zaznamenať svoje myšlienky a pocity na biely, čistý, obyčajný papier, ktorý prenášal určitý pocit pokoja a hrôzy zároveň. Žiť v tento jediný moment, byť presne uprostred, kde sa stretáva minulý čas s budúcim. Cítiť celú tú tesnosť medzi dvomi hroznými, kamennými stenami, ktoré na nás tlačia. Hlboko premýšľať nad starosťami sveta a nad životmi obyčajných ľudí bolo teraz jeho náplňou. Plytvať drahocenným časom a uvedomovať si vlastné, či cudzie chyby. Maskovať chyby, vypĺňať trhliny, ničiť bariéry. Presne na to bol stvorený. Nie na úbohé prežívanie malicherného života.
Cítil sa byť nadradený akokeby, on je ten, ktorý bude určovať smer existencie. Avšak prerušila ho myšlienka, že stavať sa do pozície Boha je nebezpečné a tak uchopil pero, aby zaznamenal každý nezvyklý moment tohto krátkeho dňa. Zavrel oči a prehrával si jeho deň od samého východu slnka až po prvú vychádzajúcu hviezdu na tmavej nočnej oblohe. Silným nádychom ucítil prenikavú vôňu starého nábytku, ktorá ho prinútila otvoriť oči a zapísať prvú nezvyčajnú situáciu. Cez zavreté okno bol počuť večerný ruch ulice mesta. Energiu starého mesta prebíjal hluk modernej časti mesta. Na ceste sa len sem tam mihne tieň auta alebo silueta človeka. Vráti sa k papierom, ale zrazu akoby ho niečo ťažilo. Preniklo do jeho vnútra a vzbudilo nechuť vôbec niečo zaznamenať.
Položil pero a oprel sa o stoličku. Ostrým pohľadom prešiel na krivky starého domu oproti, ktorý mal isté črty ako ten v ktorom sa nachádzal. Očami prechádzal po každom záhybe, či rímse zašlej doby a nemá v sebe ani zvonku nič zaujímavé, ale predsa sa dokázal zamyslieť nad každým kúskom, ktorý ho následne presunul k ďalšej myšlienke nadväzujúcou na predchádzajúcu. Chaos v jeho hlave musel zastaviť silným uprením sa na nepotrebné malé veci nachádzajúce sa na jeho stole. Od miniatúr až po slabo svietiacu lampu. Znova sa pozrel na rozpísané vety v jeho zápisníku a došiel k záveru, že dnes už nezapíše ani len vetu, či kúsok slova. Zavrel zápisník a pomaly premýšľal, čo bude nasledovať. Otočil sa smerom za seba a uvidel čiernu izbu obsahujúcu, len základné veci na užívanie. Akoby v jeho byte zastal čas. Akoby sa čas nevedel pohnúť dopredu. Všetko stálo a čakalo na jeho úsudok. Na jeho formu ako uchopí pokoj. Rozhodnutie, ktoré ho posunie vpred, ktoré umožní posunúť čas.
