Cole Unn

3

Mason
Toto vyzerá na dlhšie rozprávanie.
,,Poviem ti to takto. " Casey preruší ticho, ktoré už tak bolo pre mňa neznesiteľné. Jej hlas je už miernejší no to podráždenie v hlase mi neunikne. ,,Kde začať?" myslím, že to bola len rečnícka otázka. A mám pravdu.

Casey
___Piatok (deň do Masonovej oslavy) - obedová prestávka medzi seminármi

Casey
Lúče Slnka mi príjemne šteklia tvár pomedzi žalúzie. Ešte pár minút do skončenia informatiky a môžem si ísť pre šalát do školskej jedálne a oddýchnuť si aspoň na chvíľu do záhrady pred budovou školy. Moji spolužiaci si neustále niečo šepkajú, no nevenujem tomu pozornosť. Až príliš som im ukradnutá, tak prečo by ma aj ich reči trápili? Nevadí mi byť sama, o to menej problémov mám predsa. ,,Hej Jacks, kamo nezabudni to poslať do tej správnej skrinky, lebo inak si ma neželaj" mrmle sarkasticky Mason. ,,Za koho ma máš Mason, vieš dobre, že mne to s číslami ide. " Klasika Jackson Corrie sa nezaprie, fajn, áno je pekný ale matika mu ide. No a čo, nemôžem sa sústrediť na Excel pokiaľ oni mrmlú o dva rady za mnou. Fajn, vzdávam to. Koniec koncov je posledných päť minút do skončenia informatiky. Excel ukladám a posielam si ho na svoje konto, aby som v prípade dokončenia a nestratenia dát mohla na nasledujúcej hodine pokračovať tam kde som prestala. Zvuk, oznamujúci mi koniec vyučovania má zachráni a ja môžem slobodne vyraziť z tej naprdenej informatickej učebni, a predovšetkým od tých iritujucich spolužiakov. Nič proti nim, no majú má za ducha a prečo ? Za to, že sa ozvem len keď to uznám za vhodné, učitelia so mnou doslova komunikujú buď v cez písomky alebo krátke odpovede, no vtedy je prevažne v triede hluk a tak si ma radšej zavolajú do prednej lavice.
Predné lavice sa stali mojimi parťákmi, tam mám pokoj od nich. Nemusím byť až tak blízko nepodstatných rozhovorov, ktoré obsahujú len to, kto sa kedy viac opil, koho naposledy chytili pre nedodržanie rýchlosti na tachometri či kto s kým spal, "spal" ... Takéto informácie sú pre mňa nepodstatné, mňa zaujímajú fakty, nie prázdne reči. Nemyslím to zlé, ale nepotrebujem byť za nevyspatu a hlúpu študentku, spolužiaci toho o mne veľa nevedia a mne to vyhovuje, ak som chorá o úlohu požiadam dva zdroje z triedy a to len cez messenger a Instagram, veľa vecí sa učím sama a tak sa o seba vo vedomostiach viem postarať. Nie som šprt, to nie... Len mám rada poriadok vo veciach a chronologickosť informácií. A tak aj teraz balím si svoje zošity, promtne sa ponáhľam z dverí a tichými krokmi sa prešmyknem pomedzi spolužiakov z učebne informatiky. No v momente ako vyjdem z triedy, niekto do mňa narazí. ,,Hej ! Prečo mi stojíš v ceste? Haló mŕtvola. " Krása, toto bola určite explózia mozgu, škoda že nie motoru, ale chápeme sa. Narazila do mňa Ashley, Ashley Olsen. Tak tú som najmenej teraz potrebovala stretnúť. Ashley ma neznášala, ale úprimne ani neviem, čo také som jej kedy urobila. Ona ma registrovala, aj keď o mne chalani ani ostatné baby na škole nehovorili. ,, Prepáč...'' rýchlo zamrmlem. ,,Kade chodíš, len kazíš náladu. Preboha, radšej uhni." Odvrkne Ashley a ja som ako solný stĺp, zamrzla som v pohybe. ,,Hej, si v pohode?" Doľahne na mňa hlas, patrí niekomu z mojich spolužiakov. Otočím sa za hlasom a zbadám oproti sebe stáť ustarosteného Cola Unna. ,,Mhm, je to...ok" vyjde zo mňa rýchlo. Zvrtnem sa na päte, kým Cole sa pokúsi na mňa opäť hovoriť, stratím sa mu v nedohľade a prášim rýchlo do jedálne, aby som to stihla predtým, ako tam bude každý študent našej školy. Vydýchnem si, keď tam zbadám len zopár matikarov, introvertov našej školy, ktorí majú rovnakú taktiku ako ja. Je to zvláštne, akoby sme spolu komunikovali, síce sa nepoznáme a nerozprávame ale presne vieme, ako sa každý jeden z nás cíti v blízkosti hlučných študentov, ktorí nás nemusia a my ich. Vytiahnem zožmolkaný obedový lístok a podávam ho kuchárke Lane pri okienku na výdaj obedových menu. ,,Ahoj Casey, tak ako obvykle, nemýlim sa ?" Povie Lana veselým hlasom, len sa usmejem a prikývnem. Lana je moja známa, otec ju pozná zo školy, boli to spolužiaci, no s otcom sa nerozprávam po pár neprejimnych udalostiach. Sem tam si napíšeme, no náš vzťah krátko pred jeho pracovným odchodom do LA ochladol.
V krabičke mi Lana podáva môj obed, stihne to na chlp, pretože sa sem o pár minút na to začnú tvoriť tri rady nedočkavých študentov.
Nenápadne sa snažím prekĺznuť von, no jeden pár očí ma predsa len sleduje. Cole.

Venujem mu letmý pohľad, pridám na kroku a konečne som preč z jedálne. Beriem nohy na plecia, ako mi nohy a kondička stačia blížim sa konečne k dverám a môžem ísť nachvíľu von z budovy. Sadnem si pod moje obľúbené miesto, lavička je konečne len moja z tichá chvíľka pre mňa a môj obed. Tašku si položím vedľa seba a pustím sa do svojho šalátu. Užívam si pokoj, vietor mi jemne hľadí rozpálené líca a ja môžem po dlhý čas pokojne vydýchnuť. Šalát zjem v priebehu pár minút, ostáva mi ešte desať minút do konca obedovej prestávky a potom sa presúvam na posledné dve hodiny.

Posledný kúsok šalátu zapijem minerálkou, ktorá mi spríjemní túto pokojnú chvíľu v samote a pomaly sa uberám zobrať zošity do mojej skrinky. Stále počujem hluk študentov, ktorí sa vracajú z jedálne spokojne napraskaní obedom. Výborne, vydýchnem si keď pri mojej skrinke ani v jej okolí nestojí pár zizajucich očí. Keď podidem ku skrinke, zisťujem, že niečo je tam pravdepodobne zaseknuté. Vyzerá to tak, že je to biela obálka, meno tam nie je. Opatrne ju otvorím, a začnem čítať.

Skoro mi zabehne.