Inner Relationship /VKook, TaeKook/ ✔️

5

Ticho

Slovo, ktoré u každého vyvolá iný pocit. Niekto pociťuje neistotu, iný zase prázdno alebo možno aj skľúčenosť či pokoj, úľavu. V mojom prípade to bola najmä obrovská vojna a zmes pocitov, kde som nevedel ich všetky rozoznať, ale našla sa jedna, ktorú predsa len áno.

Ten pocit bol strach.

Strach z toho, čo bude, ak otvorím oči. Čo uvidím alebo budem cítiť a ako budem okolo seba vnímať okolie. Bude to také isté ako predtým? Bude to rozdielne?

Aj keď mám už teraz voči tomu predsudky, nemôžem to predsa nijako porovnávať, aj keby som chcel, pretože všetko, čo sa deje sa jedine odohráva v mojej hlave a sú to len chabé myšlienky, ktoré prídu a potom odídu.

No čo som si uvedomil, bolo to, že niečo je inak, niečo mi nesedelo. A to bolo to, že necítim žiadnu bolesť v hrudníku alebo v ramene, necítim nič negatívne po fyzickej stránke ako to bolo ešte ráno. Všetko bolo v poriadku.

Znamená to, že som mŕtvy alebo som len natoľko otupený, že nedokážem vnímať podnety, ktoré na mňa vplývajú? Nerozumiem, nechápem. Ale keby som bol mŕtvy, tak prečo počujem niečo ako vzdialené pípanie? Nič nevidím iba počujem.

Táto situácia bola veľmi zvláštna. Prvýkrát som nevedel, čo mám robiť a čo si mám popravde myslieť.

***

,,Myslíš si, že sa už preberie?" fňukol svetlovlások. Svetlovlások stláčal pevne ruku v tých svojich a ronil slzu za slzou.

,,Určite áno, je to bojovník, presne ako ty Jinnie." odpovedal mu starší a dal mu pusu na spánok.

Namjoon nevedel, čo má robiť. Ocitol sa v situácii, v ktorej predtým nebol. Preto jediné, čo mohol urobiť je, že objal svojho manžela z boku a pevne ho stískal. Mladší sa vôbec nebránil a bol úprimne rád za to, že mohol jeho spoznať a že má takú oporu aj v týchto časoch.

,,Č-čo sa mohlo pokaziť? Veď bol zdravý, dával si pozor na svoje zdravie!"

Pre obidvoch to bolo veľmi ťažké, ale zase sú radi, že počas zákroku sa nič vážnejšie nestalo.

Keď dostali telefonát od doktora, ktorý ho má na starosti, že Jungkook musel podstúpiť neodkladnú operáciu z dôvodu zlyhávajúceho srdca, tak sa skoro zložili. Jin sa úplne zložil a plakal veľmi dlho a Namjoon sa musel stať tým silnejším a byť oporou. Hneď ako sa to dozvedeli, chceli prísť do nemocnice, ale doktor im to zamietol, hlavne z psychickej stránky. Mohli prísť, až keď budú návštevné hodiny, pretože nič by nedokázali urobiť, keby tam prišli.

Ale aj tak neposlúchli a prišli ešte skôr. Sestra, ktorá robila tam na tom príjme, kde prijímali ľudí na hospitalizáciu, nechcela pustiť. No nakoniec ich pustila, aj keď na vlastnú zodpovednosť.

Mladší spozornel, keď chlapec pohol rukou a urobil menší prudký pohyb s hlavou. Vyzeralo to akoby sa mu niečo snívalo alebo ako sa neochotne prebrať.

,,Jonnie, videl si to?! Kookie zlatíčko, počuješ ma?!" ozval sa s nadšením.

Odpoveďou mu bolo slabé zamrnčanie a následne stisk ruky. Bola to úžasné, keď videli, že ich syn vníma, aj keď bude možno ešte trochu dezorientovaný. Ale po anestézii, nič nezvyčajné.

,,Idem to oznámiť doktorovi Parkovi." ani nečakal na odpoveď a už bol von z izby, aby to mohol oznámiť.

,,Appa?" ozval sa tichý hlások chlapca.

,,Zlatíčko tu som, neboj sa, appa je pri tebe. Už bude všetko v poriadku." pohladkal svojho syna po hlave a usmieval sa. Nedokázal uveriť, že po tých dlhých minútach a hodinách sa konečne prebral a hlavne, že je v poriadku.

Do izby vošli tri osoby. Jedna bola Namjoon, druhá doktor Park a nakoniec nejaká sestrička. Namjoon si sadol vedľa Jina, ak by sa náhodou opäť niečo stalo. Predsa len, človek nikdy nevie. Doktor sa postavil z opačnej strany ako rodičia chlapca a sestrička tá stala tesne za doktorom.

Pán Park, najprv skontroloval životné funkcie pacienta, niečo nadiktoval sestričke a upriamil pozornosť na na dvoch ľudí oproti nemu.

,,Životné funkcie sú zatiaľ v poriadku a aj strojček vyzerá, že pracuje ako má. Takže, hovoríte, že sa poho-"

,,Aj ma oslovil pán doktor. " skočil mu do reči svetlovlások.

Doktor prikývol na znak súhlasu a pozrel na pacienta.

,,Keď sa preberie, nezľaknite sa keď bude viac otupený či dezorientovaný. Podali sme mu silnejšiu anestéziu a dostal aj morfium, pretože sa veľmi skrúcal v bolestiach. Treba na neho ísť preto opatrnejšie a nerobiť hneď rýchle závery, aj keď sa Vám bude zdať, že je to veľký problém." vysvetlil. ,,Samozrejme, ak by ste mali na niečo vážne podozrenie, ihneď to oznámiť najbližšiemu personálu, ktorý uvidíte."

Na to ako doktor vyzeral naozaj milo a priateľsky, dokázal byť na oplátku aj veľmi vážny a seriózny, že nedal žiadnu emóciu najavo. Profesionalita.

Na jednej strane to bolo dobré, pretože vedel, čo robí a ako sa má zachovať, ale aj na druhej strane keď pridal ku tomu aj empatiu, čo priam podstatná v tomto povolaní, tak u väčšiny ľudí to vyvolalo dôveryhodnosť .

,,Samozrejme, ďakujeme." poďakovali sa obidvaja a nechali doktora, aby odišiel robiť svoju prácu , pretože nemá len jeho na starosti.

Sestrička ešte niečo tam kontrolovala a nastavovala a s tichým pozdravom tiež opustila izbu.

,,Si bojovník Kookie."