Inner Relationship /VKook, TaeKook/ ✔️

3

,,Jeon Jungkook!"

Otočil som sa za hlasom, ktorý sa ozval mojím smerom. Vo dverách som uvidel svojich rodičov, ktorí hneď ku mne prišli. Najmä môj appa Jin alebo občas eomma Jin a appa Namjoon.

,,Bože, som rád, že si sa konečne prebral, zlatíčko moje!" hneď ma objal a pevne stískal.

Mal som pocit, že ma udusí, ale zas na druhej strane chápem tie starosti a obavy o mňa. Aj ja keby som bol rodič, tak by som sa bál, či je moje dieťa v poriadku.

,,Uškrtíš ma appa." ledva a ťažko som to povedal.

Appa trochu uvoľnil stisk okolo mňa až ma nakoniec pustil a dal pusu do vlasov. Teraz ku mne prišiel druhý appa..Namjoon. Ten mi dal rýchle objatie, ale za to bolo dosť pevné a cítil som z neho úľavu, ale aj lásku.

Appa Namjoon nebol typ človeka, ktorý by sa stále objímal, dával božteky, vyznával svoje city či ukazoval svoje emócie. Hlavne nie, keď sme boli na verejnosti no keď sme boli doma, bol ako vymenený. Za to appa Jin bol presný opak. Každého by rozmaznával, staral sa oň ho, pozeral filmy. Bolo jedno či to bolo na verejnosti alebo v súkromí. No dostali by ste s jeho vareškou, keby ste siahli a ublížili jeho rodinu či priateľov . Vtedy je to súboj titanov.

A nepreháňam.

Objatie som appovi opätoval a bol som strašne rád, že ich vidím. Obidvaja si sadli ku mne vedľa postele a chvíľku bolo ticho. Videl som na Jinovi, že má kruhy pod očami, je trochu bledší, ale stále má ten svoj štedrý úsmev na tvári.

,,Appa Jin? Je ti dobre, si trochu bledý." smutne som sa mu prihovoril.

,,Len som veľa nenaspal, ale som v poriadku Kookie."

Prikývol som a pozrel som sa na druhú osobu vedľa seba, ktorý nevyzeral, že by mu bola dvakrát doslova, ale objal rukou Jina okolo pliec, a ten sa spokojne naň ho uložil a zatvoril oči.

Keď som stále takto videl vedľa seba ako sa objímajú alebo len tak o seba opierajú, rozprávajú či smejú sa na blbostiach, tak vo vnútri som stále pocítil radosť a bol som šťastný, že ich mám. Je pravda, že je to nezvyčajné mať oboch rodičov rovnakého pohlavia, ale pokiaľ sa majú dvaja radi, tak prečo by nemohli byť predsa spolu?

Väčšina ľudí vraví, že základom rodiny je muž, žena a deti a že deti by nemali mať rodičov rovnakého pohlavia, pretože môže chýbať ruka otca alebo matky. No ja tomu neverím. Na vlastnej koži, Vám môžem povedať a vyvrátiť toto tvrdenie. Rodina alebo rodičia, ktorí majú deti či už vlastné alebo adoptované nemusia dodržovať tento kód, pretože rodina a rodičia sú tí, ktorí vychovajú.

Veľakrát som bol vďaka tomuto odsudzovaný a šikanovaný lebo moji rodičia sú gayovia a ich syn automaticky je tiež tak považovaný. Snažil som sa im to stále vysvetliť, ale len málokto to pochopil a držal sa pri mne lebo vedeli a chápali, že je to v poriadku.

,,Budem tu veľmi dlho? Nemôžeme ísť po vyliečení hneď domov, veď cvičiť môžem aj doma." úprimne nemal som rád nemocnice a všeobecne toto prostredie.

Všetko tu pôsobilo tak sterilne, dokonalo a skoro všetko bolo buď biele alebo ste niekde zahliadli zelenú či modrú. Trochu ma to desilo.

,,Vieš, že keby sa to dalo, tak by nebol s tým žiadny problém. Ale, keď budeš trpezlivý a budeš poslúchať doktorov, tak ťa možno pustia aj skôr." odpovedal mi appa Namjoon.

Ale aj tak tu musím byť, ležať v posteli s kanylou v ruke a počúvať všetko, čo sa mi povie.

,,Uhm, ale budete ma chodiť navštevovať? "

Obidvaja sa zasmiali a kývli hlavou na súhlas. Neviem si predstaviť, že by som tu mal byť sám na izbe, celý deň nič nerobiť maximálne odpovedať na otázky ako sa cítim.

Nie, ďakujem.

Započul som klopanie na dvere a ihneď som ja a appa Namjoon zbystrili pozornosť, pretože appa Jin už polovične spal a nevyzeral, že by sa práve chystal zobudiť alebo pohnúť z miesta.

Do izby vošla sestrička so stolíkom, kde mala poukladané rôzne veci, ale aj menšie pochutiny v podobe keksov alebo suchárov.

,,Prepáčte, že vás ruším, ale návštevné hodiny už za pár minút končia a za chvíľu príde doktor skontrolovať pacienta." oznámila a s tým stolíkom sa blížila ku mne.

,,V poriadku, len sa s ním rozlúčime a pôjdeme." sestrička sa iba usmiala a nechal nás ešte tých pár minút.

,,Kookie, počúvaj doktorov a sestričky, nechcú ti zle. Urobia, to čo musia a sľubujem, že keď prídeš domov, tak pôjdeme niekde do mesta alebo si urobíme výlet dobre?" chytil moju ruku a pohladil ju prstom, pretože sa nevedel momentálne nijako pohnúť.

Už aj appa Jin sa "prebudil" a začal znovu venovať pozornosť.

,,Tak ako povedal, robia to, čo musia a my stále ťa prídeme pozrieť. Ľúbime ťa, obidvaja a veľmi." dal mi pusu na čelo a usmial sa na mňa.

,,Aj ja Vás ľúbim."

Postavili sa a odišli z izby, kde už vchádzali sestrička s doktorom. Sestrička najprv podišla ku mne aby vymenila ten sáčok s roztokom, ktorý mi už došiel, nastavila na infúzii ako rýchlo bude tiecť, a potom mi už pripravovala lieky, ktoré budem asi pravdepodobne brať najbližšiu dobu.

Doktor Park si zatiaľ pozeral moje hodnoty a vyzeralo to asi dobre, pretože nerobil nejaké zachmúrené grimasy, zvraštenie čela či iný náznak toho, že by mohlo byť zle.

,,Ako sa cítiš zatiaľ? Neprišlo ti zle, únava?" spýtal sa ma.

,,Nie." stroho som mu odpovedal.

Niečo si začal čmárať do svojich papierov ako prvýkrát a niečo si tam ešte čítal alebo hľadal. Jeho oči rýchlo pobehovali na tom papieri a urobila sa mu jedna vráska na čele.

,,Dobre, teraz začneš brať analgetiká a neskôr pridáme aj iné lieky, pretože ti nemôžeme dať veľa naraz. Zajtra ráno o šiestej pôjdeš na hematológiu, kde ti zoberú krv a ešte na CT hrudníka a brucha." pozrel sa na mňa a skúmal ma ešte pohľadom.

Prehltol som menšiu hrčku, ktorá sa mi vytvorila z tej nervozity a začal som trochu plytšie dýchať. Nemám rád odbery a hlavne, keď vidím ihlu ako sa ku mne blíži! A ešte keď cítite ako vám ide pod kožu a berú tú červenú tekutinu z tela.

Nebol som schopný slova. Ale že vôbec.

,,Fajn, teraz zoberieš tie lieky a zajtra ráno sa opäť vidíme po vyšetreniach." prívetivo sa na mňa usmial a odišiel.

Sestrička mi zatiaľ podala lieky a pohár s vodou. Neochotne som ich zobral a zapil to. Prečo tie lieky chutia, tak strašne divne?

,,Chceš sucháre a lebo tieto maslové keksy? Musíš dať aspoň niečo do žalúdka lebo zajtra ráno ideš na lačno." dala mi na výber a v ruke držala v dvoch priesvitných obaloch potraviny, ktoré mi núkala.

Ukázal som na keksy a hneď mi ich podala a spolu so stolíkom či vozíkom odišla preč z izby.

A že prečo nemám rád nemocnice.