Imperialy

Kapitola 2 Head up

V pästiach pevne držím bundu chlapca pred sebou a hlavou v prilbe sa opieram o jeho chrbát. Hluk tvorený z monotónnych zvukov motorky a prechádzajúcich áut okolo nás po niekoľkých minútach jazdy nevnímam. Vnímam len vzduch, ktorý prúdi popri nás, ako ho Michell roztína rýchlosťou svojej motorky, a tiež aj hudbu z bezdrôtových slúchadiel, tá sa však pretína s jeho hlasom.
„Nič nie je lepšie, ako vypadnúť od matky a tráviť čas s tebou." V mojej odpovedi na jeho otázku, ako sa cítim, je ľahké domyslieť si pri nadšenom tóne hlasu aj úsmev. Párkrát predsa len zodvihnem hlavu a svoj pohľad presuniem na vozovku pred nami. Sledujem, ako predbiehame autá idúce v rovnakom smere ako my, ale tiež aj autá prechádzajúce oproti nám. Na autách idúcich oproti nám si však všímam ich značky. Vždy počas cesty máme hru, kto z nás napočíta čo najviac áut so značkou Renault vyhráva. Nikdy to nebol práve najlepší nápad, najmä keď má motorku pod kontrolou on, ale verím mu a inak tomu nie je ani teraz. Niekde v mysli aj tak viem, že ma naschvál necháva vyhrávať, pretože ten kto vyhrá, vyberá miesto, kde pôjdeme na jedlo.
„Si tam vzadu nejak ticho." Ozve sa Michellov hlas v slúchadlách v mojich ušiach. Cítim vietor, ako ostrejšie okolo nás prúdi, keď motor motorky zvýši svoj výkon a pridávame tak na rýchlosti. Päste na bunde povolia, pri čom sú teraz už na bunde len pokojne položené pre prípad núdze.
„Len si užívam voľnosť." Teraz už svoj pohľad presuniem z jeho chrbta a cesty pred nami na unikajúcu krajinu popri ceste. Zelené ihličnaté stromy, šišky na kraji cesty a dokonca aj biele plastové indikátory označujúce jej kraj. Otočím hlavu na druhú stranu a upriem svoj zrak na svah, ktorý sa nachádza za kovovými zábranami. Zhlboka sa nadýchnem vzduchu v prilbe, nepatrí zrovna k najčerstvejším, a pri nádychu otočím hlavu na cestu pred nami cez jeho rameno. Vidím aj pár áut, ktoré idú oproti nám do kopca a my z neho.
„Sedem." Prehovorím hneď, ako okolo nás prejde auto rovnakej značky. „takže dnes by som si veľmi rada dala kuracie nugetky, prosím." Nevinne sa zazubím, čo pod prilbou nie je vidno, ale v hlase to počuť ide. Ruky na jeho bokoch povolím úplne a vlasy vyčnievajúce spod prilby mi vejú vo vetre za mnou. Ešte predtým počujem jeho zvonivý smiech.
„Ako si praješ." Odpovie pomedzi chechtaním sa.
Vystriem sa v chrbte, oči zavriem, a začnem si slobodu užívať viac. Ani si neuvedomujem, že ruky automaticky rozpažím. Teraz už aj končekmi prstov cítim ostrý studený vzduch, ako mi uniká pomedzi ne. Netrvá dlho, čo sú moje dlane kompletne studené a Michell pridáva na rýchlosti. Z úst mi unikne radostný výkrik, akoby som si len práve teraz uvedomila aká voľná a zraniteľná som. Až prudké trhnutie motora a ma vytrhne z eufórie, ruky stiahnem zase ku sebe na jeho boky, teda aspoň si to myslím, ale namiesto toho cítim prudký tupý náraz na mokrú špinavú studenú vozovku. Šúcham sa po ceste pár sekúnd, než cítim okolo seba veľké teplé ruky, ako ma objímu, a tak ma Michell stiahne ku sebe. Chráni ma celým svojim telom, ako sa spoločne v dosť veľkej rýchlosti šúchame po drsnej ceste až do protismeru ku zábranám, ktoré boli v tej chvíli prd platné. Oboch nás to vyhodí na svah dolu. Ja stále v jeho náručí, špinavá a ubolená od nárazu a mokrej vozovky a jeho motorka sa šúcha popri nás po ceste, než skončí niekoľko metrov od vozovky. Neviem čo sa v tej chvíli stalo. Vidím všetko okolo rozmazane a vo vzduchu cítim dym a smrad benzínu z motorky. Keby za nami nešli naši kamaráti, nikto by si ani nevšimol, že sa nejaká nehoda stala, napovedali tomu len nejaké rozbité časti plastových komponentov motorového vozidla na ceste. Jediné čo nás chránilo bolo motorkárske oblečenie skladajúce sa z priliehavých kožených vystužených nohavíc a to isté aj bundy. Otočím pohľad na cestu, keď počujem znepokojené hlasy našich kamarátov.

S prudkým nádychom sa narovnám v aute na zadnom sedadle a s vypúlenými očami sa pozriem pred seba. Bol to len ďalší sen a spomienka zároveň. V ten večer sa mi ťažko vysvetľovalo rodičom, ako som prišla k tým zraneniam, najmä keď som bola v nemocnici a o pár lôžok ďalej bol môj tajný priateľ, ktorý tých zranení schytal najviac, keďže sa tvrdohlavo rozhodol chrániť ma. Nemohol však zabrániť odreninám a vzplanutiu samotnej motorky. Z nehody som vyviazla len s modrinami a škrabancami, samozrejme som mala aj narazené zápästie a menšiu ranu na spodnej pere, ktorú mi doktori v nemocnici ošetrili. Môj otec už vtedy tušil, že medzi mnou a tým chlapcom niečo je, ale doteraz nechápem, prečo mame nič z toho nepovedal. Nechcem ani rozmýšľať nad tým, čo by robila, keby jej to povedal, alebo i len naznačil. Určite by to však nedopadlo nijak dobre.
Na mojej tvári je neprítomný výraz, počas ktorého si prstom ľavej ruky prejdem jemne po spodnej pere a na chvíľu ho tam nechám. Po tom incidente mi na pamiatku ostala maličká jazvička, za to Michell si odniesol otras mozgu, pomliaždeniny na rebrách a vykĺbené koleno. Pamätám si, keď bol kvôli tomu ako umučené malé šteňa, lebo nemohol ísť jazdiť, keď nevedel ani poriadne chodiť a normálne držať rovnováhu a ku tomu jeho motorka bola na totálku. Poslednú vec čo si z nehody pamätám, je pískanie v ušiach, vystrašené hlasy našich kamarátov a sirény hasičov spolu s policajtmi a záchrankou. Všetko sa to stalo len preto, že na ceste bol výmoľ, ktorý si Michell nevšimol a aj keby, nestihol by sa mu vyhnúť v takej rýchlosti.
So sadrou na ruke som strávila približne šesť týždňov, bolo však ťažké potlačiť nutkanie hrať na gitaru, preto som sa viac začala venovať dizajnu a kresleniu oblečenia. Chodila som aj na školu, ktorá bola na dizajn zameraná, ale celú dobu som na to úplne kašľala, ako som spoznala Michella a kým sa mi nestala tá nehoda, po nej som až zistila, že ma navrhovanie vážne baví. Zrazu už nebol čas na navrhovanie, keď ma zakaždým on alebo naši kamaráti ťahali niekde von alebo na výlet. Naučili ma zlým habitom, ale tiež aj že nemôžem byť stále zavretá len doma pod drobnohľadom svojej matky.
Všade okolo mňa je tma a aj po preskúmaní okolia očami neviem určiť, kde presne som. Akoby som zabudla kde idem a kde sa vôbec nachádzam. Tá spomienka bola tak reálna, že mi trvá hodnú chvíľu, než sa spamätám. Nemyslím na to, že mám totálne sucho v krku, ani sa nenatiahnem pre fľašu s vodou pod sedadlom. Rukou namiesto toho nahmatám srsť svojho psa, na čo sa mi na tvári objaví úsmev a náznak úľavy. Jemne ho poškrabkám za obojkom a z tašky vedľa neho vylovím mobil už len s pár percentami baterky. Priložením prsta na prednú časť sa displej mobilu sám rozsvieti. Ešte pred pár dňami tam bola naša spoločná fotka. Trhane sa nadýchnem, na čo obrazovka zhasne, ale ešte predtým si všimnem, že je ledva niečo málo po štvrtej hodine ráno. Po večernej hádke s mamou sa neodhodlám z auta vystúpiť, aj keď nemám čo i len najmenšiu chuť počúvať chrápanie môjho staršieho brata Dylana na prednom sedadle. S pretočením očí prispôsobím svoju polohu, aby nebola až tak krkolomná, a to tak, že sa opriem o zamknuté dvere a nohy vystriem cez sedadlá. Ryan, ktorý sedí so mnou vzadu spolu so Stormom, sa na mňa však rozospato pozrie, alebo skôr na moje nohy, ktoré ho nechtiac kopli a zobudili. Oboch ich však stiahnem na seba, na čo Storm začne slúžiť, ako teplá huňatá deka a vankúšik zároveň pre Ryana. najprv hladím po srsti psa ležiaceho na mne, než presuniem ruku na tvár mladšieho brata, ktorý sa hlavou o psa opiera. Druhou rukou napravím deku na ňom, nech mu nie je zima a neprechladne, než sama znovu zatvorím oči a snažím sa zaspať. Aj keď môžem spať koľko chcem, nedá sa mi. V hlave mi kolujú myšlienky na novú školu, ľudí v nej, nové mesto, ale aj starí kamaráti, či tvár môjho bývalého priateľa, alebo motorka, na ktorej vždy veľmi rád jazdil.