Imperialy

Kapitola 3

Na pokyn kapitána sa všetci pasažieri presunú z paluby lode do svojich vozidiel v podzemí alebo kajút. Aj keď je skoro ráno, počujem veľa hluku skladajúceho sa z krokov a hlasov ľudí na lodi.

Unavene sa pozriem okolo seba po preslove kapitána, ktorý zobudil nie len mňa, ale aj mamu s bratmi. Dôvod vracania sa do kajút a áut je, že v priebehu pár hodín bude prebiehať vyloďovanie. Znovu som ďalší krok k novému začiatku a tiež k zisteniu, čo sa stalo tomu dievčaťu z novín.

Po dlhých a nudných dňoch na lodi je môj úplne na pokraji vybitia, divím sa, že aj vydržal tak dlho. Vlasy mám mastné a pod očami mám aj viditeľné tmavé kruhy od únavy. To, koľko hodín je, sa dozviem, až keď matka naštartuje motor auta a na prístrojovej doske sa zjavia informácie, ktoré tak veľmi túžim vidieť. Päť hodín ráno, trinásť stupňov, pondelok tridsiaty august. Keďže v úložnom priestore nie sú žiadne okná, a jedným zdrojom svetla sú len halogénové veľké tyčové svetlá na strope, neviem ani aké je vonku počasie, či ako to tam vôbec vyzerá.

Prvá dôležitá vec je dostať sa z tejto lode v tomto aute, čo chvíľu potrvá... Keď sa konečne z parkovacieho miesta pohneme, akonáhle nám dá zamestnanec pokyn, cítim sa dosť nervózne. Predsa len Amerika je od Francúzska veľmi odlišná, ale neviem sa dočkať, kedy konečne ochutnám ten ich preslávených americký nezdravý fastfood, taktiež aj poriadneho spánku a najmä teplej sprchy. S takýmito vlasmi veľmi nechcem ísť ani medzi ľudí.
V hoteli máme rezerváciu až od ôsmej, z lode sme sa dostali o pol šiestej. Reštaurácie a iné podniky ešte otvorené ani nie sú a tak musím vymyslieť, akým spôsobom sa zabavím bez mobilu s podráždený, hladným a nevyspatým Dylanom. Je to typický chlap, až na zopár situácii, ako napríklad keď uvidí pavúka.

Spokojne sedím na gauči s dizajnérskym časopisom a očami hladno hladím na každý jeden obrázok nových trendov šiat, doplnkov a make upu. Tikám pohľadom od obrázka k textu a stade znovu na ďalší obrázok a ústami si privlastním kovovú slamku v pohári, ktorý si držím pri ústach.
Vonku sa pomaly stmieva, v pozadí hrá televízor s reality šou Paničiek z Beverly Hills. Vcelku pokojný večer s mojou matkou. Na televízii naskočí reklama po skončení epizódy, na čo sa matka poberie do kuchyne a netrvá dlho, kým môj milovaný braček Dylan aj s plechovkou energeťáku v ruke nepreskočí operadlo gauča, čím zaujme miesto mojej matky a hneď si stihne prepnúť na športový kanál. Nespokojne mliaskne ústami nad skóre svojho obľúbeného tímu a odpije si z plechovky.
Pri ďalšom jeho hlučnejšom prejave už zatnem zuby a na pár sekúnd zavriem oči.
„Nemôžeš prejaviť svoju nespokojnosť svetu aj trošku tichšie?" Pohár v ruke zovriem pevnejšie a oči ponechám zatvorené. Našťastie nevidím jeho pretočenie očami, ale ucítim pohmýrenie na gauči. Ako sa vrtí, Storma vyruší z pokoja, až zlezie zo sedačky dolu.
„Dnes si nejaká nepríjemná, sestrička." Doslova sŕka z plechovky, čo ma irituje snáď ešte viac.
„A ty si zase dnes nejaký otravný, braček." Prepichnem ho pohľadom, dobre že mu nezabehne a položím pohár s časopisom vedľa seba na stolík. Postavím sa z gauča a začnem sa naťahovať s rukami nad hlavou, keď si pri gauči všimnem dosť veľkého pavúka.
„Dylan, na gauči je pavúk." Zamračím sa, na čo sa môj milovaný braček na gauči viac skrčí do rohu ďaleko od kraja.
„A čo ja mám s tým akože spraviť?" Ledva v ruke drží plechovku energetického nápoja.
„Zabi ho!" Sama od gauča cúvam.
„Ty si ho videla prvá! Ty ho zabi!"
„Ale ty si tu chlap!"
„Odkedy?" Hneď si prekríži nohy a ruky si založí na hrudi, nezabudne ani prehodiť vlasmi. Nahodím naňho pohľad typu, či to myslí vážne.
„Va te faire fourte!" Zúžim naňho oči a tiež si založím ruky na prsiach a jediný, kto sa o pavúka postará je práve Storm. Obaja sa na psa znechutene pozrieme.

Matka nájde parkovanie pri hoteli, kde ostaneme najbližšie dni. Bratia sa hneď začnú poberať z auta a než sa spamätám, už som vonku aj ja a v ruke držím vodítko so psom. Netrvá dlho čo padne rozhodnutie, že kým pripravia naše izby, tak sa pôjdeme niekam najesť. S takto mastnými vlasmi a pokrčeným oblečením mám najmenšiu chuť ísť niekam medzi ľudí, avšak matka ma chytí okolo ramien a začneme všetci spolu kráčať po veľkom New Yorku. Ľudia postupne idú do práce alebo z práce a tak sa ulice začnú plniť ľuďmi a autami. Aj cez to aká som unavená, pozerám sa všade okolo seba veľkými očami a skúmam okolie seba ako to len ide. Storm kráča pár krokov predo mnou, ňuchá každý roh a dáva pozor na okolie a mňa. Tak nejak mi došlo, že ďalšej nasledovnej konverzácii s matkou sa nevyhnem.
„Tak Debb, čo povieš na to.." Stále ma rukou drží okolo ramien „že si zájdeme na niečo dobré do Starbucks?" Začnem tikať pohľadom medzi matkou a bratmi.
„No.. Vieš, že veľmi kávu nemusím..."
„Ja viem, majú tam aj dobrý Chai latte a chalani chceli ísť so Stormim do parku."
„Dobre." Odpoviem jednoducho s prikývnutím hlavy. „Je aj nejaký dôvod, prečo chceš ísť práve so mnou?"
„Debbie, sama vieš, že nemáme najlepší vzťah, ale obe musíme spraviť niečo na jeho zlepšenie... No a tiež by som mala začať ja, lebo za väčšinu toho môžem ja."