Jazmín

Kvety a iné trampoty

Čítať hororový príbeh pred spaním je jedna z najväčších hlúpostí, akú som mohla pred spaním vyviesť.

Samo o sebe to nie je až také príšerné, ale ak to skombinujem s eónmi času učenia sa a nekonečnými debatami s učiteľkou, je to číra pochabosť. Asi som si povedala, že po takomto skvelom dni sa už nič horšie nemôže stať. Ako vysvitlo - mohlo.

Nerada sa bojím, ale aj vraždiaceho klauna z druhotriedneho hororového filmu by som zniesla lepšie než detailne napísaný príbeh o opustenom mieste. Bezmenné mesto ma však pohltilo, a skôr, než som mohla prestať, som riadkami prekĺzla až na koniec. To si však vyžiadalo svoju daň - hodiny ležania a uvažovania typu Čo by bolo, keby , ktoré ma pohltí pri každej knihe.

Nedostatok spánku sa podpisuje aj na mojom vzhľade. Kruhy pod očami by mohli konkurovať klokaním vakom a už si ani nepamätám, aký pocit je vydržať sedieť vystretá. Zaspávam postojačky a aj povahou sa začínam približovať mestskému stereotypu - unavená a depresívna.

Za to všetko môžu sny. Zlé sny, z ktorých sa vyvíjajú nočné desy, a hlasy, ktorých šepkanie ma so skalnou pravidelnosťou prebúdza spotenú, vydesenú a naštvanú, že ani neviem použiť jednu zo svojich mála predností. Keď som totiž bola mladšia, vedela som uspokojivo ovládať svoje sny. Nepríjemné sny sa mi vyhýbali ako čert krížu a tie dobré som mohla ovplyvniť. Najprv mi to prišlo ako normálna vec - veď si uvedomujem, že snívam, nie? - . ale keď som sa opýtala ľudí v mojom okolí, zistila som, že to nikto iný nedokáže.

Neskôr som to začala využívať vo svoj prospech. Podľa zaujímavých snov som písala poviedky, básne a krátke príbehy, a uverejňovala som ich na internete. Podarilo sa mi tak nazbierať verných fanúšikov mojej tvorby.

Teraz však...tá schopnosť zmizla. Ako šťuknutím vypínača. Hlasom vo svojich snoch už neviem ani len stíšiť hlasitosť, a poviedky píšem podľa obrazov, ktoré sa mi v hlave objavujú denne. Niekedy to však býva problém. Tak, ako teraz. Zahrabaná vo vlastných myšlienkach som si uvedomila, že metro už zastalo a treba vystúpiť.

Svoju rutinu som absolvovala so skalnou pravidelnosťou. Vystúpiť, pretlačiť sa pomedzi ľudí, zviezť sa po eskalátore a medzitým si pozorne všímať tváre a osobnosti ľudí. Tamto upišťané decko so zmrzlinou alebo tamtá ružovovlasá depresívna tínedžerka teatrálne žuvajúca žuvačku by pokojne mohli byť novými postavami do novej poviedky. Inšpirácia je predsa všade, nie? Stačí sa len pozerať.

Pred vstupom do obuvi, v ktorej brigádujem, ma však upútal fialový záblesk, celkom na okraji môjho periférneho videnia. Otočila som sa, až mi vlasy švihli po tvári, a ostala som zízať na...kvetinárstvo.

Netuším, čo bol ten záblesk zač. Pred očami som mala malý, útulný obchodík s kvetmi, na ktorého výveske bolo veľmi originálne napísané Kvety a kytice. Tie som videla aj vo výklade, hneď niekoľko. So svojimi chabými kvetinárskymi schopnosťami som rozoznala kytičky z ruží, ďalej tulipány, ľalie a frézie. Tie kvetinky zviazané stužkami a špagátmi však vo mne vyvolali búrku pocitov - neistotu, ľútosť, ale aj neskutočnú krásu a lásku. Vlastne by sa dalo povedať, že som od pár bylín dostala priam emočnú facku.

V tranze som pozorovala kvety a naplno prežívala chvíľu, ktorá lenivo tiekla. Bola asi ako med - sladká, otupujúca a...dlhá. Pomalá. Vzadu v hlave sa však ozýval akýsi hlások. Neodbytne sa mi snažil niečo povedať, ale musela som vynaložiť všetku námahu, aby som ho počúvla. Cukríky...Malo to byť niečo s cukrovinkami.

Preboha, už viem! Mala sa tam stavať cukráreň, obchod so sladkosťami alebo niečo podobné. Videla som to v plánoch, dokonca kvôli tomu plánovali zavrieť toto krídlo obchodného centra. Práve preto som prišla do roboty aj dnes, v sobotu. Potrebovala som dobehnúť zameškané hodiny, lebo v pondelok mali zatvárať. Odprisahala by som, že už predvčerom sa tu motalo pár robotníkov, voľačo si pri tom obchode merali a šomrali niečo o sladkostiach. Tak ako sa tu potom dostalo kvetinárstvo v priebehu dvoch dní? Nikto predsa nevie nafarbiť steny, postaviť vchod, prerobiť dlážku, zavesiť vývesku, priniesť kopu bukrét a urobiť milión ďalších vecí v priebehu dvoch dní, nie?

Bolo to...zvláštne. Až príliš. Tak veľmi, že som z toho šoku úplne stratila niť myšlienok a zasa sa dostala do tranzu, v ktorom som bola doteraz. Úplne som zabudla, nad čím som vlastne rozmýšľala.

Neviem, ako dlho som tam stála a dojato sa dívala na výklad. Viem však, že keď som sa pozrela na hodiny, ukazovali presne sedem hodín - čas, v akom mi začínala brigáda. Ešte som si omrkla otváracie hodiny a hneď som sa tryskom hnala k SHOBAAAG, väčšiemu obchodu s doplnkami. Vpálila som tam ako bez duše a hneď pri vchode som zakričala: „Nemeškám, Amanda, jasné? Je presne sedem!"

Spoza regálov sa bez toho, aby prerušila načatú robotu, ozvala moja šéfka – dobrosrdečná postaršia pani: „Dobré ráno aj tebe, moja. Ako sa darí s najnovšou poviedkou?" To je prosto Amanda. Nič ju nerozptýli, ale nedá sa povedať, že by bola prísna. Je to žena, ktorú som vždy chcela mať miesto svojej upätej starej mamy – voňala po vanilke, jej objatia boli mäkké a teplé, a aj keď sa jej boky triasli ako huspenina, jej vlastné vnúčence ju považovali za Supermana v babkovskej podobe. S karamelkami ako bonus.

Kabát som si hodila za pokladňu, zo skladu som vzala škatule s topánkami v zľave a pustila som sa do pracovnej rutiny. Srdce mi lenivo búšilo, ale ešte než som sa prepadla do otupenosti dnešného sveta, v hlave sa mi vynorila čerstvá spomienka.

„Amanda, kedy stihli postaviť to kvetinárstvo oproti?"

„Aké kvetinárstvo, moja? Oproti stavajú ten stánok s cukrovinkami..."

____________________________________________________________

Uf...čaute!

Hej, ešte žijem. Vítam vás všetkých pri novej kapitole Jazmínu a ospravedlňujem sa, že ešte nie je dostatočne adrenalínová alebo fantastická, ale príbeh sa začína v našom svete a potrebovala som v ňom mať tento kúsok reality. Vyčkajte pár kapitol a bude to fantastické, až sa práši. Vaša

-Thea-