Jazmín

Šelmovská láska a láskavá šelma

,,Uhmm...Hugo?" zhlboka som sa nadýchla pred scénou, ktorú som vo svojej nekonečnej empatii predvídala. ,,Áno?" odvetil barista, no ani nezdvihol hlavu od pohára kávy, v ktorom z peny tvaroval srdiečko. ,,Ja...to srdce mi tam dávať naozaj nemusíš," vypľula som zo seba, keďže som to chcela mať jednoducho čím skôr za sebou.

Hugova reakcia bola okamžitá. Konečne ku mne obrátil tvár, na ktorej sa skvel ublížený výraz animovanej postavičky. Nebol to žiaden mäkkýš ani nič podobné, ale raz sa mi zveril, že veľmi nemá rád prekvapenia a nečakané novinky. Nemusel ani otvoriť ústa, presne som vedela, čo si myslel.

Začala som obhajovať práve vyslovenú vetu, ako som len vedela: ,,Veľmi si vážim tú námahu, ktorú do mojej kávy stále vkladáš, ale to naozaj nie je nutné. Aj tak ju vždy pijem s viečkom, takže to srdce nevidím. Ide mi o ten kofeín v nej. Ja...som pyšná na to, že niekto ešte robí to, čo nemusí, že poskytne niečo, za čo mu nikto nezaplatil," bľabotala som, čo mi slina na jazyk priniesla.

Hugo sa konečne ozval: ,,Ale, Die...Ja ťa milujem," díval sa na mňa, akoby mi videl do hlavy. A verte mi, v mojom prípade niekedy nebolo také náročné uhádnuť, na čo myslím.

Celý pokoj v duši sa vo mne rozpadol na prach, srdce mi búšilo ako o život a hlava kričala, aby som toho obrieho plyšáka sama pozvala na rande. Len tak, z ľútosti. Pretrpela by som stretnutie, potom sa tvárila, že už niekoho mám a pomaličky Huga dostala čo najďalej od témy láska. Možno by som to aj spravila, ale vtom sa mi vybavil útržok spomienky z dnešného rána. Niečo som videla, niečo dôležité, túžila som spoznať to...no zabudla som, čo to bolo. Nesmela som dovoliť, aby som v citovom vypätí súhlasila s niečím, čo budem neskôr považovať za nezmysel.

,,Nie," zašepkala som skôr sama sebe, než Hugovi, ktorý predo mnou žmolil rukami a čakal na odpoveď. Ten ma buď nepočul, alebo ma počúvať odmietal, takže som to zopakovala už zreteľnejšie: ,,Nie, Hugo. Toto nie je správne, " od jedného z rozkošných stolov sa mňa pozrela nejaká babka a prisahám, že som videla, ako sa snaží pochopiť našu debatu.

Odmietnutý chlap sa na mňa len nechápavo pozeral: ,,Ako to, že to nie je správne? Ľúbiť ťa nemôže byť zlé. Vari chceš, aby som počkal, kým budeš mať osemnásť? A potom ťa oficiálne požiadal o ruku?" moja ľútosť sa pomaly začala meniť na hnev. Naozaj si neuvedomuje, ako príšerne klišé to celé znie?

,,Počúvaš sa? Básniš mi tu o láske, no vynechal si - možno náročky, možno sa mu vyhýbaš schválne - jeden detail. Ja ťa nemilujem! Možno som nikdy nebola citovo založená, no toto viem. Takýto vzťah nemôže fungovať!" vypľula som zo seba možno chladnokrvné, no pravdou presiaknuté tvrdenie. Hugo ako posledný pokus hlesol: ,,Ja počkám..."

Moje úbohé nervy to už nezvládli. Postavila som sa, schmatla svoj sveter a zachrípnuto zakričala: ,,Na čo, preboha? Počúvaš sa vôbec? Si ako nejaký sadista z ufňukaného tínedžerského filmu, kde hlavnú mužskú postavu vôbec nezaujímajú pocity ženy. Nanešťastie pre teba, ja nie som slamená figurína. Maj sa!" zvonček na dverách pri ich zabuchnutí ticho zacinkal a jediné, čo som si stihla po svojom hrmotnom odchode všimnúť, bola tá babka oliata jej kapučínom. Karma...

----------------------------------------------------------

Celá tá príhoda vo mne zanechala silnú ozvenu. Takmer som sama od seba očakávala, že prijmem Hugovo vyznanie a dám sa s ním dokopy, tak veľmi som túžila po teple ľudskej lásky. Vlastne som si bola istá, že ak by sa toto odohralo pred rokom, zachovala by som sa úplne inak. Ľudia sa menia... Treba len dúfať, že k lepšiemu.

Toto moje polemizovanie bolo typickým príznakom doznievajúceho dňa. Teraz som ležala v posteli, tmu prebodával len lúč svetla z fosforeskujúcich topánok mojej spolubývajúcej. Predspánkové úvahy boli u mňa typický spôsob trávenia času v hladine alfa, kedy som bola ochotná priznať si aj veci, ktoré som pri bdení nechcela ani počuť. Vždy nasledovali tie isté pocity - pocit pádu, šklbnutie celého tela a následné (ne)uvedomenie si, že už vlastne spím...

Dych. To, čo som cítila niekde pred sebou, bol rozhodne chrapľavý dych neznámej šelmy. Ja som nenaháňala ju a ona nenaháňala mňa. Hľadali sme - čo? Netušila som. Ona bežala a ja som sa za ňou predierala tŕnistými kríkmi. Ona hľadala a ja som sledovala. No zrazu narušila túto symfóniu krokov a otočila sa ku mne. Žltými očami mi do mysle vpálila obrázok...Mňa. Mojej fotografie. Vlasy zopnuté, tvár bez výrazu a šedá mikina.

Niečo sa však pohlo. V diaľke, za nami. Šelma – gepard? Jaguár? Panter? – to pravdepodobne nepovažovala za hrozbu, pretože sa za tým ani neobzrela, no mne to nahnalo zimomriavky.

,,Sey?" ozval sa mužský hlas a kroky sa priblížili. Moja divoká spoločníčka sa za zvukom otočila a ticho zavrčala.

,,Seyalle, ďalej už nie! Aj tak sme príliš hlboko! Nájdeme lepší spôsob..." striaslo ma. Netušila som, čo to všetko má znamenať, a hoci ma zožierala zvedavosť, potencionálnu stratu života ma to nestálo. S hlbokým uvedomením si vlastného bytia som si konečne uvedomila, že sa nachádzam vo sne. Neuveriteľne živom sne. Nabrala som všetky duševné sily a urobila som to, čo mi ide najlepšie - vytrhla sa z neho. Posledné, čo som stihla začuť, bolo tesne za mojim chrbtom. Dych.

______________________________________

Ahojte! Pre Vás, ktorí momentálne makáte v škole, som si pripravila malé prekvapenie na rozptýlenie - novú časť Jazmínu. Držte sa, o chvíľku sa týždeň končí ( hoci pre mňa v karanténe sa to ľahko hovorí ).

Thea