Vyzerá to, že ma svet
stále chce držať
na krátkom vodítku, ale
takto to chcem aj aj-
nádherne sa vzpieram.
Kým sa pozeráme na
naše vlastné presýpacie
hodiny, poďme sa
pobozkať.
Poďme sa dohovoriť,
že sa stretneme sa
mieste, ktoré je
najvzdialenejšie od
konečného „zbohom".
Vyrástol som k
nenávisti tohto sveta,
ktorý je stvorený len zo
slov, ktoré nájdeš
v slovníku.
Jedného augustového rána,
uväznený vo vnútri
kaleidoskopu...
Kedykoľvek sme boli
tvárou v tvár, ty si mala
hanblivý úsmev a potom
si bola mlčanlivá.
Tvoj úsmev bol ako
opis tohto sveta z
učebnice.
Ten čas konečne nadišiel....
Včerajšok vyzerá len ako
prológ k prológu-ale
môžeš ním len preletieť, ak chceš.
Od teraz ďalej je to môj príbeh:
držím skúsenosti, vedomosti a
trochu i odvahy.
Bez toho, aby som vnímal rýchlosť
skáčem tam, kde si ty.
Keď som driemal,
sníval som o tom inom mieste ako toto,
vo vnútri mojej vlažnej koly...
Vonku z okna mojej triedy...
O ránach strávených v
kolebajúcom sa vlaku.
