𝕯𝖊𝖆𝖉𝖑𝖞 𝕷𝖔𝖛𝖊 X Bucky Barnes FF ¦CO¦

Kapitola LIII

Bucky
Vyšiel som s Jessicinej izby a zamieril som si to rovno do kuchyne. Jess odišla asi pred pätnástimi minútami na to jej dôležité stretnutie o ktorom mi nechcela nič viac povedať.

Dnešné ráno sme si spolu naozaj užili, po dlhej dobe som mal pocit že na chvíľu vypla, že všetky svoje negatívne myšlienky posunula dozadu.

"Päť dní, Buck?" oslovil ma Steve. Od včerajška som ho nevidel a teraz som ani len nevedel o čom to točí. "Heh?

"Pobozkali ste sa po piatich dňoch poznania?" keď sa ma opýtal toto už som vedel o čom je reč. Zdá sa že informácie ktoré boli povedané cez večernú hru už kolujú okolo.

"Steve," zastavil som a pozrel som sa mu do očí. "dnes nie, dobre?" nemal som náladu riešiť niečo takéto. Alebo lepšie povedané, mal som až príliš dobrú náladu počúvať niečo takého.

"Čo by som ešte mal vedieť? Mal-" skočil som mu do reči skôr než stihol vysloviť niečo čo by možno neskôr ľutoval. "Nič. Nemal by si vedieť nič. Boli sme priatelia, Steve. Poznáme sa už nespočetne veľa rokov no nezabúdajme že ty si bol ten ktorý sa rozhodol zničiť si to."

"Seržant Barnes!"

Svoju hlavu som otočil za hlasom.

Mohol som tri krát hádať kto to bol.

"Agent Davis." pozdravil so ho naspäť. Bol to jediný muž ktorý má tú volal seržant, asi to malo niečo spoločné s faktom že je veľký fanúšik. "Prepáč Steve, povinnosti volajú." rukou som ho jemne potľapkal a odišiel za agentom.

"Stále platí že vás mám informovať o tom mužovi?" spýtal sa ma a tým aj dostal všetku moju pozornosť.

Chystal sa ma totiž informovať o jej otcovi.

Jessica
"Hľadám Alexandra, nevideli ste ho tu niekde?" opýtala som sa skupinke agentov ktorý stáli len pár metrov odo mňa.

Problém bol že som nevedela jeho priezvisko, len jeho meno a to že môj náhrdelník má on.

Došlo mi to keď som si spomenula na ráno keď sa Bucky vrátil. Na náš rozhovor, na to ako mi podával nejaké tekuté lieky pomocou ihly a na to ako chcel aby som si dala svoj náhrdelník dole aby mohol urobiť základné vyšetrenia.

Svoj náhrdelník som si dole nadávala nikdy, no tu som to urobila. Nakoniec som tomu podľahla a pre dobro všetkých okolo a nutkaniu zabrániť všetkým možným konfliktom som tak urobila.

Bohužiaľ sa mi náhrdelník nikdy nevrátil a síce som samú seba snažila presvedčiť že sme na to obaja v tom danom momente zabudli, niečo mi hovorili že tomu tak nie je.

"Hej, J! Hľadala si ma?" ozvalo sa zozadu. Hlavu som rýchlo otočila smerom k hlasu a zbadala ho. Jeho blond vlasy a zelené oči, jeho angličtina v ktorej bolo počuť cudzí prízvuk. Stál predo mnou. V celej jeho kráse.

"Áno, vlastne je tu niečo čo by som s tebou rada prebrala. Emm, nevadilo by ti ak by sme išli niekde kde je súkromie?"

"Jasné. Laborky? Nikto by tam teraz nemal byť." hlesol. Na tvári mal stále ten úsmev za ktorým akoby niečo skrýval.

"Laborky, no, mala som na mysli niečo otvorenejšie a viac na očiach samozrejme s trochou súkromia ale tak, prečo nie?"

...

"Kávu, čaj?" spýtal sa ma keď sme si už obaja konečne sadli. Kedysi dávno som tu čas trávila rada, všetka tá veda a veci okolo, no teraz? Teraz som to tu nechcela ani len vidieť.

"Čaj prosím." kývol hlavou a prešiel ku kanvici. Ja som si zatiaľ v hlave prehrávala ten deň, či som nezbadal niečo zvláštne a snažila som sa rozpamätať či mi náhodou môj náhrdelník nevrátil.

Bola som však vytrhnúť a zo svojich vlastných myšlienok pretože sa ma niečo opýtal.

"Tak, čo si chcela preberať?"

"Ide o ten deň kedy sme sa spoznali. Pamätáš si na môj náhrdelník? Dala som ti ho a potom som ho už nedostala naspäť." opýtala som sa ho priamo. Nemala som čas na nejaké slovné hádanky a vážne som chcela svoj náhrdelník naspäť. Potrebovala som aby mi ho vrátil.

"Áno, spomínam si. Ak si dobre pamätám nechali sme ho na stolíku vľavo." ukázal na stolík so šuplíkom. Zrazu sa vo mne zrodila nádej že by som ho tam mohla niekde nájsť.

V rýchlosti som prešla ku stolíku a začala ho prehľadávať.

A pre zázrak náhrdelník bol tam, no skôr než som si ho stíhal zapnúť okolo krku, zacítila som jemné bodnutie.

Náhrdelník som v ruke silno stlačila ešte skôr než sa mi začala celá hlava točiť a začala som vidieť zahmlene.

Nohy sa mi skoro podlomili no nikto ma chytil. "To bude v poriadku, Jessica. Sľubujem. Zobudíš sa o pár hodín a na toto si nebudeš pamätať. Nebude to bolieť, prísahám." hlesol.

Do očí sa mi tlačili slzy, chcela som kričať, chcela som aby sa tu nejakým zázrakom objavil Bucky, aby si ma zobral do náručia a povedal mi že všetko bude v poriadku.

Nič také sa však nestalo.

Práve naopak.

Bol to Alexander, bol to on ktorý mi pichol niečo do krku, bol to on ktorý má držal v náručí zatiaľ čo ja som upadala do bezvedomia. Bol to on ktorý vydal zo seba tieto slová. Posledné slová ktoré som počula pred tým než som úplne odpadla. "Prepáč mi to ale je to pre dobro všetkých."

Bucky
Bol som uprostred jednej zasadačky, ja a jediný agent ktorému som tu veril, agent Davis, sme sedeli za stolom.

Zrazu mi po chrbte prešiel mráz. Stalo sa to z ničoho nič akoby som cítil že niečo nie je v poriadku.

To začiatku som sa to snažil ignorovať no ten pocit v žalúdku, ten mráz po chrbte a ten hlas v mojej hlave ma akoby chceli pred niečím informovať.

Z vrecka som vytiahol mobil a pozrel sa na hodiny. Jess povedala že sa bude svojej stretnutie snažiť urýchliť ako len bude vedieť no aj tak som mal pocit akoby všetky tie varovania ktoré mi vlastné telo dávalo malo niečo spoločné s ňou.

"Prepáč, potrebujem si zavolať." informoval som ho a vyšiel z miestnosti. Medzi kontaktmi som si našiel Jess a vytočil som jej číslo.

Potreboval som sa len uistiť že všetko je v poriadku a že ten pocit ktorý mám nemá nič spoločné s ňou.

Už len samotná predstava toho že by mohla byť v nebezpečenstve mi nerobila dobre.

Keď Jessica nezdvihla ani na tretí krát, vrátil som sa naspäť do miestnosti, bol som nahnevaný a zároveň plný obáva.

"Jess má problémy, budem potrebovať vašu pomoc."