SK - Cinnamon

2.Kapitola

Jason - pred jedenástimi rokmi

„Hej počuj," zastavil sa pri mne môj najlepší kamarát, aj keď by som ho v živote nemohol tak pred nikým nazvať, čiže dajme tomu, že môj komplic, keď v budúcnosti budem potrebovať niekoho zabiť.

„Mám ti odkázať od trénera, a to citujem, že tam máš dovliecť ten svoj lenivý zadok, lebo kvôli tebe opäť prehráme, koniec citácie," uklonil sa na gratuláciu.

„Dik za citovanie," povzdychol som si a strelil všetky veci do tašky.

„Skôr za parafrázovanie, mám pocit, že to bolo podané viac v hneve, ale v pohodičke kamoš, aj nabudúce," chytil ma za plece na utešenie, ktoré som nepotreboval.

Chvalabohu zvonček má zachránil pred konverzáciou s týmto imbecilom, ktorý mal viac v hlave zbytočných slov ako tá, čo nám práve zadala esej na dvesto slov o environmentálnych problémoch.

Premiestniť sa do jedálne mi dalo zabrať, obedy som tu vždy neznášal, ale nemal som dnes moc na výber, keďže podľa slov Pj-a som sa na tréningu musel konečne ukázať. Bolo tu toľko ľudí, že som začal uvažovať odkiaľ naša škola nabrala toľko detí, keďže tento zapadákov by nikto neoznačil za štátnu strednú školu.

Prvá najhoršia chyba bola tu prísť, druhá sa ukázala až keď som sa pozrel, čo mi na tanier dali. Keď som si v obedovom menu prečítal, že bude steak, nemyslel som si, že to nebude stráviteľné.

„Tak čo? Ako dopadla písomka?" Pj si hodil obed oproti mne a skoro preskočil stôl, len aby sa dostal na vybraté miesto, neviem odkedy tu dávajú niečo zadarmo, že je tu toľko ľudí alebo len ja som tu dlho nebol.

„Fakt sa ideme o tom rozprávať?" písomka dopadla katastrofálne dámy a páni, teším sa na večerný pokoc s mojim milovaným ocinkom.

„Takže si ju nevedel?" ako mu mám vysvetliť nech mi dá pokoj s týmto? Vôbec mi môj priemer žily netrhá, na rozdiel od niekoho, ktorý už pripravoval zmluvu o vydedení, keďže z mojou inteligenciou to nedotiahnem na Harvard ako on.

„Nevedel, asi nie je správne prirovnanie k tomu, že som tam nič nenapísal," vyvalil na mňa oči, ako keby som mu práve povedal, že ježiško nikdy neexistoval a je to len psychologický trik rodičov, aby ich ratolesti konečne počúvali.

„Si kompletný? Však budeš vylúčený z reprezentácie," už bolo načase.

„Čo už," len som pokrčil ramenami a snažil sa stráviť neidentifikovateľnú vec predo mnou, keďže peniaze na mojom účte sú zamrazené na dobu neurčitú.

„Ty si poriadny pako Jason, vieš to?" radšej som sa zdvihol na odchod. Cestou som nezabudol trepnúť doskou, ktorá vydala úžasný zvuk, takže všetky oči boli rázom na mne. No bez akéhokoľvek zaváhania, začervenanie a ešte neviem akých iných vecí, som sa v kľude pobral ku východu.

A ak ste si doteraz mysleli, že som sa na tréningu neukázal, tak máte úplnú pravdu, ale dnes nie.

Najskôr som dostal prekvapené výrazy od všetkých zúčastnených, a potom som mohol "vrcholovo" športovať. Odmakal som si svoje, už som skoro nevládal len pri zahrievaní, ale poviem vám, zabudol som na pocit čo mi prináša basketbal. Keď driblujete s loptou predstavuje to všetky vaše problémy. Sila úderu reprezentuje aké hlboké sú, a podľa toho ako sa chcete trafiť na kôš, tak vážne to s nimi myslíte. Jednoduchá fyzika, keby takto vyzerala aj v škole, isto by som mal za jedna.

Aktuálne som si vybíjal zlosť na otca, ktorý mi pohrozil, že ak sem nebudem chodiť pôjdem domov hromadnou dopravou, čo činili tri zabité hodiny môjho voľného času. No a to sa aj stane, dnes budem cestovať po piatich rokoch vlakom! Tri hodiny! Fakt úžasné, ani z matiky som isto neprešiel, ešte lepšie.

Koniec tréningu pre moje telo bolo značným vykúpením, celé bolo ako v ohni z večného pobehovania sem a tam. Ani som nepremýšľal nad tým, že sa pôjdem umyť, preto som si na seba hodil len mikinu a doslova utekal na posratú stanicu.

Keď som tam dobehol, môžem to označiť ako tréning navyše, blikal nado mnou oznam o tridsať minútovom meškaní. Zvalil som sa teda na lavičku. Z toho behania som sa musel vyzliecť späť do krátkeho trička, inak by som sa asi uvaril. Všetci sa na mňa škaredo pozerali keď okolo mňa prechádzali, asi nebol najlepší nápad dať takto ľuďom najavo svoju mentalitu, keďže tu vonku sa črtá veľmi chladný november.

Po polhodine keď som si konečne sadol na nejaké voľné miesto, ktoré bolo pri nejakej týpke, ktorá vyzerala ako keby išla z hipisáckeho festivalu, som si konečne mohol pustiť hudbu a zavrieť oči.

„Môžem si sem sadnúť?" doliahol ku mne zvuk, čo značil o kvalite slúchadiel, a na mňa sa pozeral pár zafírových očisiek, z ktorých som mal pocit, že vidia aj skrz moju dušu. S tou babou sme ihneď súhlasne prikývli.

Uľavene si odfúkla a najskôr premiestnila svoje puzdro, tipujem od huslí, vedľa seba, a potom sa zvalila na sedadlo.

Ďalší tip, chodí na umeleckú. Vyzerá aj tak umelecký, strapatý drdol, z ktorého už pomaly všetko spadlo jej zakrýval ofinu, ktorú bolo na pár miestach stále vidieť. Oblečená bolo presným protikladom mňa, ja tepláky a krátke tričko, ona elegantné nohavice, platený rolák a na tom hnedý kabát, ktorý musím priznať sa k jej fialovým vlasom vôbec nehodil.

„Máš nejaký problém?" rýchlo som si dal dole slúchadlá a ani som si nevšimol, že baba, ktorá pri mne sedela niekde zdrhla.

„Čo tam máš?" ukázal som na puzdro. Vážne? Väčšiu blbosť si sa spýtať nemohol?

Zamračila sa až sa jej vytvorila vráska medzi obočím, zrejme to musí robiť často inak by taká výrazná nebola. „Ehm, husle? Myslela som si, že je to poznať."

„Kto hrá v dvadsiatom prvom storočí dobrovoľne na husle?" počuj kamoš ešte jedna takáto otázka a začne si myslieť, že si ušiel z ústavu.

„Kto v dvadsiatom prvom storočí dobrovoľne nosí pri mínusových teplotách krátky rukáv?"

„Touché," neušiel mi jej pohľad ako stále skenuje moje ruky, na ktorých sú rozbité hánky. Basketbal nie je jediným športom kde môžem vyventilovať.

„Šport," oznámil som jej, aj keď si myslím, že žiadne vysvetlenie jej nedĺžim a navliekol som sa späť do mikiny a stiahol rukávy.

„Aký? Mlátenie ľudí?" zdvihla na mňa pokrytecky obočie.

„Nie, basketbal," načo jej to vôbec rozprávam aj tak sme len neznámi, ktorí sa už nikdy neuvidia.

„Daj si na to chladivú masť a priprav si doma výluh z rozmarínu. Rýchlejšie sa ti to bude hojiť," hovorila to, ako keby sama každý týždeň išla niekoho zbiť.

„Môj brat je dosť veľký bitkár, takže poznám veľa užitočných rád," odmerala sa a celý čas sa už len pozerala do okna.

„Nebil som sa," ani neviem prečo, ale mám sa potrebu obraňovať. Pozrela na mňa kradmým pohľadom a môžem povedať, že tento príbeh ju bude zaujímať.