SK - Cinnamon

7.Kapitola

Naomi

   Hľadela som mu do očí, nevedela som sa prinútiť ako prvá odtiahnuť zrak. Aj tak som si mohla všimnúť zmeny, ktoré nastali. Už to nebol chlapec, ale muž. Na tvarí sa mu črtalo niekoľko dňové strnisko a vrásky na jeho čele od neustáleho mračenia. Pribral, bol viac pri sebe, čo bolo vidieť lebo už som nevidela jeho krásne rezanú sánku a nebolo to tým, že to zakrývalo čierne strnisko.

   „Tá čo tu robí?" otočil sa k Tillie, ale tá sa pozerala len na mňa.

   „Mama.... Mama ju pozvala, aby ti pomohla na nohy," zostali sme obidve v úžase keď začal krik, ktorý som od neho v živote nepočula.

   „Choď do pekla Tillie a mame odkážeš, že nech sa láskavo prestane starať do vecí, čo ju nemajú čo zaujímať, pokiaľ viem tento dom je môj a ja si tu budem pozývať ľudí, ale nie štetky, ktoré nájde niekde pri kontajneroch, a ty..." otočil pohľad na mňa a mohol vidieť, že som prehĺtala nazhromaždené slzy. „Choď odkiaľ si prišla a nikdy sa tu už neukazuj, keď chceš pojebať niekoho iného si na zlej adrese," ušla mi zatúlaná slza a musela som radšej odísť, lebo by som ho musela udusiť vankúšom.

   „Naomi!" kričala za mnou Tillie, ale to som už schádzala po schodoch a navliekala sa do kabáta.

   „Mrzí ma to, takýto je odvtedy čo ho poznám, vlastne si už ani poriadne nepamätám kedy sa zasmial," zatvorila som oči a zhlboka dýchala. „Ja viem, že to nie je ten koho si poznala, ale..." prerušila som ju.

   „Vlastne je to presne ten koho si pamätám," chcela mi niečo k tomu povedať, lenže pani Millerová sa objavila pri dverách a ja som si obula svoje čižmy a zobrala som si kabelku. Naposledy som sa k nej otočila.

   „Ďakujem za možnosť vás znova vidieť, ale bola to chyba, pekný deň," a treskla som dverami.

   Prechádzala som sa známymi ulicami a vlastne mi až teraz došlo aká krava som bola, keď som si myslela, že začneme tam kde sme prestali. Utekala som, najviac ako sa mi dalo, ale už to nezaberalo tak ako keď som bola malá, od tohto som utiecť nemohla, od všetkých spomienok, ktoré ma chodili strašiť. Dobehla som do neďalekého parku, ktorý sa síce od stanice nachádzal na opačnej strane, ale bolo mi to jedno, že zmeškám posledná spoj.

   Potiahla som nosom a otvorila som telefón. Napísala som El, aby pre mňa prišla a tá mi behom sekundy odpísala, že je na ceste. Bola som za ňu vďačná, že sme sa neprestali priateliť. Internátna škola stála pekne za nič, rodičia ma nechceli ani vidieť nehovoriac o Taylerovi, ale Eloise bola jediné svetlo na konci tunela, vlastne to ona ma pozoznamovala s babami a už som nebola ako bludička, cítila som sa tam ako doma. Bola s nimi sranda, ale stále nesmieme zabudnúť, že sme boli pubertiačky, takže ohováranie jedna na druhú prichádzala v jednodňových intervaloch. Až na nás dve, samozrejme.

   Z myšlienok ma vytrhol klaksón prichádzajúceho auta. El mi otvorila dvere a ja som si nasadla. Zapla som si pás a zviezla sa na operadle nižšie. El bez slov pokračovala v jazde až ku nám domov.

   „Hej! Teraz si mala odbočiť," pokrčila len ramenami a ani si ma nevšímala.

   „Kam ideš?" dožadovala som sa odpovedí, ktoré vôbec neprichádzali.

   „Nechcela si sa rozprávať, tak ani ja sa nechcem teraz rozprávať," ofučala som sa ako malé decko a prekrížila si ruky.

   Až pred koncom únosu som pochopila, že ideme k Lyn, ktorá po smrti jej rodičov zostala bývať v ich dome na okraji mesta. Mali obrovský pozemok na to, že Lyn je jedináčik, ale tá sa ho nechcela vôbec vzdať, aj keď predajom by sa isto z nej stala milionárka.

   Pri príjazde som si všimla zasvietené v jednej izbe na poschodí a vyzeralo to, že sa tam musia diať paranormálne aktivity.

   Zazvonila som na zvonček a v dome niečo spadlo. Vedeli sme, že Lyn sa bojí tmy, takže už dupľovanie nechápem, prečo nezostala radšej v svojom byte na predmestí.

   Lyn rýchlo otvorila dvere a za hlavou mala pripravenú golfovú palicu. Hneď sme jej ukázali, že sme to my a hneď si vydýchla.

   „Uf, to ste len vy," urobila nám miesto a palicu hodila niekde do kuchyne. „Poďte dnu nestojte tam."

   „Je to tu bezpečné?" moc času sme tu netrávili a nikdy som tu nebola v noci, tak som si nebola istá.

   „Ale hej," Lyn sa obzrela okolo seba, ako keby sama neverila čo práve povedala.

   „Trapky," okolo mňa sa pretlačila El a mierila do kuchyne pre poháre. Ja som si vyzliekla kabát a zavesila ho na vešiak, ktorý to za chvíľu zrejme nezvládne držať.

   „Lyn! Kde máš víno?"

   „Hore!" žmurkla na mňa a vybrali sme sa hore po škrípajúcich sa schodoch. Úplne ako z hororu.

   Tam kde sa svietilo bola jej izba, ktorá svietila všemožnými farbami a na rozdiel od ostatných častí bolo vidno, že tu sa zdržiava najčastejšie, lebo tu bol väčší bordel ako mimo tejto izby. Porozhadzované veci po zemi a po stole, kde som ledva videla počítač. Našťastie jej manželská posteľ vhodná pre kráľovskú hodinu bola prázdna.

   „Tak čo sa deje, že ste mi skoro spôsobili infarkt?" hodila sa na ňu a spravila nám miesto. El zatiaľ nalievala do pohárov a ja som sa zvalila tak, že som skoro z nej zletela.

   „Neviem, myslela som si, že ty to z nej dostaneš," ako som ležala na bruchu cez celú posteľ videla som v zrkadle, ktoré stálo vedľa, ako podala Lyn pohár a očami ukázala na mňa.

   „Čo sa stalo zlatko?" pohladkala ma po chrbte a ja som sa prudko posadila. Vytrhla som El pohár z ruky a poriadne sa napila.

   „Chcete vedieť čo sa stalo, tak fajn? Je to debil a vlastne som rada, čo sa mu stalo, vlastne si to zaslúži. Či som škodoradostná, tak asi som, ale aby mne po tom všetko povedal, že som len štetka, ktorú našiel vedľa kontajnerov, tak nech všetci v tej prekliatej rodine zabudnú, že budem skákať ako oni pískajú. Chápete jeho matka mi chcela dať aj peniaze, len aby sa jej synček mohol postaviť späť na nohy. Aj tak si myslím, že im došli už peniaze," zobrala som si radšej fľašu, lebo pohár bol až moc malý.

   Baby si vymenili pohľady a smutne sa na mňa pozreli. Ako som dopila som sa znova zvalila, ale už som nepociťovala žiaľ ani bolesť, necítila som nič, presne ako doteraz.

   „Čo sa mu vôbec stalo?" začala Lyn a počula som ako ju El musela capnúť po ruke.

   „Má roztrieskanú chrbticu. Je ochrnutý," mumlala som si do perín, pretože po alkohole ide vždy na mňa spánok.

   „Podľa mňa by si mu mala pomôcť," škaredo som sa pozrela na Lyn a tá len pokrčila ramenami. „No čo, stále je to len pacient a ak ti za to niečo sľúbili, prečo to nevyužiť? Aspoň si budeš môcť kúpiť tú ordináciu, o ktorej tak toľko básniš, keď už odo mňa peniaze nechceš. Ber to ako dvojitý obchod. Ty ho postavíš na nohy, aby si ho mohla poriadne nakopať do gulí a ešte si za jeho peniaze kúpiš firmu," striedala pohľad z jednej na druhú. „Myslím si, že by to bol super plán, či nie?" pretočila som očami a zakričala do paplóna.

   „Lenže to nevieš, že túto Naomi to stále neprešlo," začala El.

   „Vôbec nie je pravda, len neviem či zvládnem každý deň počúvať ako som ja nevďačná čo všetko pre mňa spravil."

   „A čo také pre teba už len spravil, však ho poznám odvtedy čo ty, nezdá sa mi, že spravil niečo svetoborné, však vezmi len peniaze a povedz, že už nevieš ako. Vydrž nejaké dva týždne a bude z teba pracháč," pozrela som sa na Lyn ako prikrývla a ja som o tom začala až moc rozmýšľať. Stojí mi to za to? Otvoriť pandorinu skrinku.